2,113 words
English original here
Jan Assmann
Mojžiš Egyptský: Spomienka Egypta v západnom monoteizme
Cambridge: Harvard University Press, 1997.
Keď som prvýkrát čítal knihu Mojžiš Egyptský od Jana Assmanna v júni 1997, tak išlo o skúsenosť, ktorá zmenila môj život. Mojžiš Egyptský patrí k najvzácnejším akademickým knihám : odvážnym i vzrušujúcim zároveň.
Hoci je Assmann (http://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Assmann) opatrným, dôsledným, vysoko špecializovaným odborníkom, tak sa pohybuje po celej šírke západného myslenia a dokonca sa dotýka večnosti, aby objasnil obrovskú ranu v histórii Západu : vznik biblického monoteizmu.
Assmann, ktorý je v súčasnosti emeritným profesorom egyptológie na univerzite v Heidelbergu, je považovaný za jedného z popredných egyptológov posledného polstoročia. Neskoro vo svojej kariére, začal Assmann po vydaní knihy Mojžiš Egyptský publikovať sériu kníh zameraných na skúmanie spoločných koreňov a málo známeho spojenia dvoch tradícií, ktoré pretrvali od čias starovekého Egypta až po súčasnosť: biblického monoteizmu a egyptského panteizmu alebo „kozmoteizmu“.
Moderní egyptológovia majú tendenciu neuvažovať o popisoch starovekého Egypta z čias neskorej antiky, renesancie a osvietenstva, pretože neboli založené na porozumení staroegyptského jazyka, ktorý sa stratil v neskorej antike a bol znovu obnovený iba potom, čo Jean – Francois Champollion (http://sk.wikipedia.org/wiki/Jean-Fran%C3%A7ois_Champollion) publikoval svoje dešifrovanie Rosettskej dosky v roku 1822. Podľa tejto opomínanej tradície bolo „ezoterickou“ múdrosťou starovekých Egypťanov poznanie, že za všetkými bohmi a stvoreniami stojí jeden skrytý Boh, ktorý sa manifestuje ako všetka pluralita sveta – či už ide o bohov, smrteľníkov a všetky ostatné bytosti – okupuje svet ako duša okupuje telo. Boh je teda imanentný v prírode a rovnako je „všetkým a všetko je jedným“ ( hen kai pan). Assmann nazýva túto formu panteizmu „kozmoteizmom“(Nepliesť s kozmoteizmom Williama Pierca, hoci sú tu nejaké vieroučné presahy –http://en.metapedia.org/wiki/Cosmotheism).
Kozmoteistické myšlienky sa objavujú v diele Hermetický súbor (Corpus Hermeticum :http://sk.wikipedia.org/wiki/Hermetick%C3%BD_spis) z neskorej antiky, ktoré sa v 15. storočí vrátilo do Európy z Byzancie (spolu so spismi Platóna) a prispelo k rozvoju renesancie. V 17. a 18. storočí bol kozmoteizmus spájaný s panteizmom Barucha Spinozu (http://sk.wikipedia.org/wiki/Baruch_Spinoza), rovnako ako i s deizmom a slobodomurárstvom.
Hermetizmus zohral dôležitú úlohu v oslobodení európskej mysle od kresťanstva, keďže sa prezentoval ako egyptská tradícia múdrosti datovaná pred obdobím Mojžiša, poskytujúca referenčný rámec starší ako Biblia. Pre hermetickú tradíciu bolo dôležité, že bola staršou ako Biblia, ale keďže bolo v tom čase jednoducho nemožné odmietnuť kresťanstvo, tak sa verilo, že jeho subsumovaním pod väčšiu tradíciu by bolo možné odvrátiť náboženskú neznášanlivosť a perzekúciu. O toto sa samozrejme pokúsili už starovekí polyteisti, ale neúspešne.
Napriek tomu, že je text Hermetického súboru písaný v gréčtine a latinčine a datuje sa od 2. a 3. storočia n.l., tak Assmann argumentuje, že základné myšlienky tohto diela a spriaznená tradícia staroegyptskej múdrosti sú v skutočnosti konzistentné s originálnymi egyptskými zdrojmi, ktoré sú ďaleko staršie ako Mojžišova doba, čo znamená, že tu existovala neprerušená tradícia, ktorá odovzdala učenie pôvodne egyptskej múdrosti starým Grékom a Rimanom a prostredníctvom nich i modernému svetu. (Pre viac informácií o hermetizme pozri tieto práce: Garth Fowden, The Egyptian Hermes: A Historical Approach to the Late Pagan Mind [Princeton: Princeton University Press, 1993], Frances A. Yates, Giordano Bruno and the Hermetic Tradition [Chicago: University of Chicago Press, 1964], and Florian Ebeling, The Secret History of Hermes Trismegistus: Hermeticism from Ancient to Modern Times [Ithaca, N.Y.: Cornell University Press, 2007].)
Assmann tiež spája biblický monoteizmus založený Mojžišom v polovici 14-teho storočia pred. n.l. s egyptským heretickým faraónom Achnatonom (http://cs.wikipedia.org/wiki/Achnaton) skrz málo známe egyptské a grécko-rímske tradície, ktoré nám poskytujú egyptský uhoľ pohľadu na príbeh exodu. Tieto tradície sú celkom zaujímavé, ale nezakladajú priame spojenie medzi Mojžišom a Achnatonom.
Čo je veľmi zvláštne, tak Assmann len tak mimochodom spomína, ale nevyužíva dlho známe a celkom signifikantné paralely medzi Achnatonovým „Hymnusom na slnko“ a žalmom 104. Vzhľadom k tomu, že Achnatonov hymnus je najmenej o 500 rokov starší ako žalm 104 a akákoľvek spomienka na Achnatona bola v Egypte krátko po jeho smrti vymazaná, pričom neexistuje evidencia tretieho spoločného zdroja oboch textov, tak odôvodneným záverom je, že tu bola priama tradícia medzi Achnatonom a Bibliou. (Keďže sa zachovali iba dva náboženské texty od Achnatona, tak je možné, že ďalšie biblické texty tiež obsahujú stratené práce heretického faraóna. Assmann poukazuje na ďalší príklad egyptského učeného textu inkorporovaného do Biblie).
Navyše tu nie sú len textové paralely medzi Achnatonovým monoteizmom a biblickou verziou, ale tiež doktrinálne. Oba monoteizmy sú založené na negácii egyptského polyteizmu. Okrem toho sa oba monoteizmy prehlasujú za jediné pravé náboženstvo a odsudzujú ostatné náboženstvá ako falošné. A nakoniec, obom monoteizmom jednoducho nestačí prehlásiť ostatné náboženstvá za falošné. Rozhodnú sa ich tiež zničiť a to zatváraním chrámov, ničením zobrazení a spisov, prenasledovaním veriacich, atď.
Jedným z Assmanových najzaujímavejších konceptov je idea tzv. anti-náboženstva. Argumentuje, že rovnako Achnatonov ako i biblický monoteizmus, vznikli ako anti- náboženstvá k egyptskému polyteizmu. V skutočnosti sa všetky nové náboženstvá alebo reformované hnutia v rámci náboženstva, definujú v opozícii k tomu, čo bolo predtým. Avšak v prípade židovského monoteizmu, si toto anti-náboženstvo adoptovalo formu, ktorú Assmann nazýva „normatívna inverzia“. To znamená, že Židia vytvorili svoj koncept posvätného jednoducho tak, že obrátili a znesvätili všetko čo Egypťania považovali za posvätné. Napríklad Egypťania považovali býka a barana za posvätné zvieratá, ale židovské právo naopak nariaďuje ich obetovanie.
Hoci Assmann nevyvodzuje tento záver, tak jeho argument podporuje myšlienku, že „otrocká revolta morálky“, ktorú Nietzsche videl ako koreň kresťanskej morálky nás vracia späť k vytvoreniu judaizmu na hore Sinaj. Stručne povedané, judaizmus je rovnakým náboženstvom ako Laveyov satanizmus. Obe sú len anti-náboženstvami, t.j. nenávistnými inverziami, „satanistickými“ paródiami iných náboženstiev a anti-náboženstiev.
Babylonský Talmud ( Sabbat 89a) tvrdí, že svoj názov dostal na hore Sinaj, pretože je miestom, z ktorého nenávisť (sin’ah) zostúpila na zem. Toto je pomerne presný opis pôvodného motívu judaizmu, ktorého historické dôsledky pociťujeme do dnešných dní. (Samozrejme Talmud prevrátil túto pravdu, keď ju nahradil starou semitskou historkou, že nenávisť pochádza od gojímov, ktorí žiarlia na Bohom vyvolených). (Pozri kapitolu Cena monoteizmu, s. 21).
Ďalším Assmannovým kľúčovým konceptom je „Mojžišov rozdiel“, ktorý určuje líniu medzi pravým a falošným náboženstvom, a ktorý sa vzťahuje k Achnatonovi, tak i k Mojžišovi. Obaja tvrdili, že ich náboženstvá boli jedinými pravými náboženstvami a všetky ostatné sú preto falošné. Ale nestačilo im len prehlásiť ostatné náboženstvá za falošné. Požadovali, aby boli nenávidené, perzekuované a zničené ako konkurencia, paródia, či perverzia jedinej pravej viery. Takže „Mojžišov rozdiel“- tvrdenie o výlučnej pravde – viedol následne k náboženskej intolerancii a násiliu. (Rozdiel bol pomenovaný po Mojžišovi, pretože na Achnatona sa na viac ako 3000 rokov zabudlo, zatiaľ čo Mojžiš je považovaný za zakladateľa monoteistickej tradície, ktorá je dodnes nažive a neviedla k ničomu dobrému).
Na druhej strane starovekí polyteisti sa necítili byť ohrození inými náboženstvami. Pri konfrontácii s bohmi, mýtmi a rituálmi odlišnými od ich vlastných, nedospeli k záveru, že pravda je len jedna a všetky náboženstvá sú falošné. Namiesto toho dospeli k záveru, že existencia spoločnej božskej reality sa prejavuje v pluralite odlišných podôb. Preto z toho vyvodili záver, že základnou podstatou uctievania duchovnej reality je, že všetky náboženstvá sú rovnaké, a preto sa musí k nim pristupovať s úctou. A keďže odlišnosti medzi božskými menami, zobrazeniami, mýtmi a rituálmi neprekážajú základným funkciám náboženstva, tak nie sú prekážkami pravdy, ale skôr spôsobmi, skrz ktoré rozmanité národy manifestujú svoje duchovno. Takže náboženská diverzita nie je niečo, čo musí byť trpené alebo tolerované, ale naopak vítané.
Staroveký polyteizmus nielenže podporoval náboženskú toleranciu. Prispel tiež k propagácii mieru medzi národmi vo veku neustálych bojov a krviprelievania. Myšlienka univerzálneho božského poriadku slúžila ako základ pre medzinárodné právo a mier medzi národmi. Príslušníci rovnakého národa sa mohli zaviazať k dohodám prísahou na svojich spoločných bohov. Príslušníci odlišných národov mohli uzavrieť zmluvy pretože rozpoznávali, že ich odlišní bohovia predstavovali rovnaký božský poriadok, ktorý bol záväzný pre všetkých. Podľa Assmanna, o myšlienke vzájomnej „preložiteľnosti“ odlišných pantheónov svedčia už mezopotámske tabuľky zachytávajúce korešpondenciu z tretieho tisícročia pred. n.l.
V mojich ďalších textoch sa plánujem zaoberať Assmannovým rozvíjaním tém v Mojžišovi Egyptskom od čias antiky cez 17. a 18. storočie až k Freudovmu Mojžišovi a monoteizmu. Tu by som však chcem diskutovať o Asmannovom význame pre tradicionalizmus a Novú pravicu.
Pohanský kozmoteizmus – predstava, že za všetkou pluralitou odlišných náboženstiev je jediný božský poriadok, ktorý sa manifestuje v rozmanitých formách – je koreňom tradicionalistickej myšlienky „transcedentnej jednoty náboženstiev“. Treba však jasne povedať, že to čo tradicionalisti nazývajú jednotnou tradíciou je pohanský kozmoteizmus, ktorý obdržal svoju najstaršie známu artikuláciu v starovekom Egypte. Popri tom je táto tradícia „večnej filozofie“ pretrvávajúcou mystickou tradíciou, ktorej spoločným jadrom je skúsenosť identity jednotlivca so skrytou jednotou. „Všetko“ je identické s „jedným“, ale len niektorí budú mať skúsenosť s touto identitou.
Dôležité je, aby si tradicionalisti uvedomili, že transcedentná jednota náboženstiev je odmietnutá biblickým monoteizmom, ktorý sám seba definuje ako negáciu polyteizmu a nie dokončenie zámeru spoločného božského poriadku. Polyteisti považujú všetky náboženstvá za pravdivé, zatiaľ čo monoteisti považujú svoje náboženstvo za jedinú pravdu, a všetky ostatné náboženstvá za falošné. Polyteisti radi pripustia, že biblický monoteizmus je tiež pravdivý. Sú ochotní identifikovať biblického boha s ich vlastnými suverénnymi bohmi. Ale tým, že to urobia, musia poprieť pravdivosť jedného zo základných znakov biblického boha : jeho tvrdenie, že je jediným pravým Bohom.
Biblickí monoteisti tiež odmietajú zjednocujúci mysticizmus ako rúhanie. Idea stvorenia ex nihilo znamená, že stvorenia nie sú identické s Bohom, ale ich existencia je závislá na Bohu. Večné mystické učenie tvrdí, že bytie jedného je identické s bytím/bohom ako takým, zatiaľ čo myšlienka stvorenia znamená, že naše vlastné bytie je zároveň našou ničotnosťou – t.j. našou absolútnou závislosťou na transcedentnom a úplne odlišnom Bohu. Stvoriteľská teológia predpokladá metafyzickú priepasť medzi Bohom a stvorením, ktorá nemôže byť prekonaná žiadnym ľudským aktom.
Prečo sa potom polyteisti – od tých z neskorej antiky až po súčasných tradicionalistov – pokúšajú presvedčiť biblických monoteistov, že je tu vyšší náboženský poriadok, ktorý môže zladiť ich protichodné vysvetlenia božského? Hlavným dôvodom je ich túžba poraziť monoteistickú neznášanlivosť a perzekúciu. Toto bolo nevyhnutné v antike, kedy biblickí monoteisti žili pod vládou polyteistického režimu, ktorý sa pokúšal obmedziť ich najhoršie tendencie. Stalo sa to ešte viac nevyhnutným, keď biblickí monoteisti mohli využiť donucovaciu moc štátu k tomu, aby prenasledovali neveriacich a heretikov.
Obmedziť monoteistickú horlivosť v perzekúcii je ušľachtilý motív. Ale nič to nemení na skutočnosti, že je intelektuálne nekoherentné zahŕňať biblický monoteizmus do jednej, primordiálnej, večnej tradície. Táto tradícia je integrálne pohanská, polyteistická a kozmoteistická. Tradicionalizmus môže prijať biblický monoteizmus len ak ho denaturizuje, t.j. poprie jednu z jeho základných čŕt, jeho nárok na exkluzívnu pravdu. Takže podľa biblických štandardov, je každý tradicionalista heretikom. Židovský, kresťanský a moslimský tradicionalizmus sú kontradiktórne pojmy. Assmannove biblické „anti-náboženstvá“ patria popri „anti-tradícii“ a „anti-iniciácii“ k negáciam tradície.
Keď René Guénon žil vo Francúzsku, tak bol katolíkom, keď žil v Egypte, bol moslimom. Ale po celý čas bol tradicionalistom. Guénon bol príliš inteligentný na to, aby prehliadol skutočnosť, že biblický monoteizmus nemôže byť v súlade s tradíciou. Iba naoko slúžil dominantnému náboženstvu politického zriadenia, v ktorom žil, aby sa vyhol intolerancii a perzekúcii.
Našťastie tieto kompromisy intelektuálnej integrity prežili ich užitočnosť. Minimálne v západnom svete tradicionalisti nepotrebujú dlhšie nič predstierať, pretože osvietenstvo – ovládané čiatočne hermetickou tradíciou, ktorá ovplyvnila i slobodomurárstvo – nahradilo biblickú intoleranciu pohanskou tolerantnosťou.
Je na čase, aby sa tradicionalisti vyrovnali s faktom, že nemôžu byť tradicionalistami a zároveň i biblickými monoteistami. Jediná tradícia je, vždy bola, a vždy bude integrálne pohanská. Je na čase, aby tradicionalisti pochopili skutočnosť, že vďaka triumfu osvietenstva už nemusia ďalej predstierať, že sú biblickými monoteistami. Je na čase, aby si tradicionalisti uvedomili, že triumf osvietenstva je z veľkej časti ich vlastným triumfom, rovnako ako bol triumfom hermetického slobodomurárstva.
Je najvyšší čas, aby sa tradicionalisti prestali spájať s nepriateľom pod záštitou nepochopeného tradicionalizmu, t.j. asociovať sa s reakcionárskymi kresťanmi a moslimami, ktorí si želajú anulovanie osvietenstva a návrat k totalitárnej temnote biblickej teokracie. Stúpenci Guénona, ktorí kvôli dvojitému nepochopeniu ezoterizmu konvertovali na islam, zatiaľ čo žili na Západe, potrebujú pochopiť fakt, že slúžia ako vektory biblickej, totalitárnej, proti-náboženskej subverzii v spoločnostiach, kde tradícia dosiahla najväčší úspech v obnove náboženského pluralizmu a tolerancie, ktorá pochádza z jednej tradície. To isté platí pre západných tradicionalistov, ktorí konvertovali k pravosláviu. Dvojnásobnou iróniou takýchto konverzií je, že sú možné iba vďaka náboženskej slobode, ktorou títo tradicionalisti pohŕdajú, a že sloboda je jedným z existujúcich politických triumfov tradície, ktorú si chcú ctiť.
Mojžiš Egyptský má významné dôsledky aj pre novopohanov. Za prvé, Assmann dokazuje pretrvanie živej pohanskej tradície múdrosti od čias starovekého Egypta až po súčasnosť. Za druhé, hoci je kozmoteizmus samozrejme transcedentný s Ásatrú (http://deliandiver.org/2014/07/asatru-a-politicno-cast-1.html), jeho korene sú hlbšie. Je pre-indo-európsky, čo podľa mňa znamená, že je bližší k predstavám európskeho človeka v paleolite. Za tretie, kozmoteizmus ponúka veľmi odlišnú a mimoriadne rafinovanú estetiku a mytológiu: egyptskú, ale tiež grécku a rímsku. (Gréci a Rimania boli indoeurópania, ale ich mytológia a náboženstvo sú primárne pre-indoeurópskeho, mediteránneho pôvodu). Mediteránny kozmoteizmus je v krátkosti alternatívou k pohanstvu Roberta E. Howarda (http://cs.wikipedia.org/wiki/Robert_E._Howard), pohanstvom bez barbarizmu.
A toto všetko je len výsledkom intelektuálne náročnej, objasňujúcej a skutočne oslobodzujúcej Assmannovej práce.
Nenávisť zrodená na Sinaji:
Assmannov Mojžiš Egyptský
English original here
Jan Assmann
Mojžiš Egyptský: Spomienka Egypta v západnom monoteizme
Cambridge: Harvard University Press, 1997.
Keď som prvýkrát čítal knihu Mojžiš Egyptský od Jana Assmanna v júni 1997, tak išlo o skúsenosť, ktorá zmenila môj život. Mojžiš Egyptský patrí k najvzácnejším akademickým knihám : odvážnym i vzrušujúcim zároveň.
Hoci je Assmann (http://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Assmann) opatrným, dôsledným, vysoko špecializovaným odborníkom, tak sa pohybuje po celej šírke západného myslenia a dokonca sa dotýka večnosti, aby objasnil obrovskú ranu v histórii Západu : vznik biblického monoteizmu.
Assmann, ktorý je v súčasnosti emeritným profesorom egyptológie na univerzite v Heidelbergu, je považovaný za jedného z popredných egyptológov posledného polstoročia. Neskoro vo svojej kariére, začal Assmann po vydaní knihy Mojžiš Egyptský publikovať sériu kníh zameraných na skúmanie spoločných koreňov a málo známeho spojenia dvoch tradícií, ktoré pretrvali od čias starovekého Egypta až po súčasnosť: biblického monoteizmu a egyptského panteizmu alebo „kozmoteizmu“.
Moderní egyptológovia majú tendenciu neuvažovať o popisoch starovekého Egypta z čias neskorej antiky, renesancie a osvietenstva, pretože neboli založené na porozumení staroegyptského jazyka, ktorý sa stratil v neskorej antike a bol znovu obnovený iba potom, čo Jean – Francois Champollion (http://sk.wikipedia.org/wiki/Jean-Fran%C3%A7ois_Champollion) publikoval svoje dešifrovanie Rosettskej dosky v roku 1822. Podľa tejto opomínanej tradície bolo „ezoterickou“ múdrosťou starovekých Egypťanov poznanie, že za všetkými bohmi a stvoreniami stojí jeden skrytý Boh, ktorý sa manifestuje ako všetka pluralita sveta – či už ide o bohov, smrteľníkov a všetky ostatné bytosti – okupuje svet ako duša okupuje telo. Boh je teda imanentný v prírode a rovnako je „všetkým a všetko je jedným“ ( hen kai pan). Assmann nazýva túto formu panteizmu „kozmoteizmom“(Nepliesť s kozmoteizmom Williama Pierca, hoci sú tu nejaké vieroučné presahy –http://en.metapedia.org/wiki/Cosmotheism).
Kozmoteistické myšlienky sa objavujú v diele Hermetický súbor (Corpus Hermeticum :http://sk.wikipedia.org/wiki/Hermetick%C3%BD_spis) z neskorej antiky, ktoré sa v 15. storočí vrátilo do Európy z Byzancie (spolu so spismi Platóna) a prispelo k rozvoju renesancie. V 17. a 18. storočí bol kozmoteizmus spájaný s panteizmom Barucha Spinozu (http://sk.wikipedia.org/wiki/Baruch_Spinoza), rovnako ako i s deizmom a slobodomurárstvom.
Hermetizmus zohral dôležitú úlohu v oslobodení európskej mysle od kresťanstva, keďže sa prezentoval ako egyptská tradícia múdrosti datovaná pred obdobím Mojžiša, poskytujúca referenčný rámec starší ako Biblia. Pre hermetickú tradíciu bolo dôležité, že bola staršou ako Biblia, ale keďže bolo v tom čase jednoducho nemožné odmietnuť kresťanstvo, tak sa verilo, že jeho subsumovaním pod väčšiu tradíciu by bolo možné odvrátiť náboženskú neznášanlivosť a perzekúciu. O toto sa samozrejme pokúsili už starovekí polyteisti, ale neúspešne.
Napriek tomu, že je text Hermetického súboru písaný v gréčtine a latinčine a datuje sa od 2. a 3. storočia n.l., tak Assmann argumentuje, že základné myšlienky tohto diela a spriaznená tradícia staroegyptskej múdrosti sú v skutočnosti konzistentné s originálnymi egyptskými zdrojmi, ktoré sú ďaleko staršie ako Mojžišova doba, čo znamená, že tu existovala neprerušená tradícia, ktorá odovzdala učenie pôvodne egyptskej múdrosti starým Grékom a Rimanom a prostredníctvom nich i modernému svetu. (Pre viac informácií o hermetizme pozri tieto práce: Garth Fowden, The Egyptian Hermes: A Historical Approach to the Late Pagan Mind [Princeton: Princeton University Press, 1993], Frances A. Yates, Giordano Bruno and the Hermetic Tradition [Chicago: University of Chicago Press, 1964], and Florian Ebeling, The Secret History of Hermes Trismegistus: Hermeticism from Ancient to Modern Times [Ithaca, N.Y.: Cornell University Press, 2007].)
Assmann tiež spája biblický monoteizmus založený Mojžišom v polovici 14-teho storočia pred. n.l. s egyptským heretickým faraónom Achnatonom (http://cs.wikipedia.org/wiki/Achnaton) skrz málo známe egyptské a grécko-rímske tradície, ktoré nám poskytujú egyptský uhoľ pohľadu na príbeh exodu. Tieto tradície sú celkom zaujímavé, ale nezakladajú priame spojenie medzi Mojžišom a Achnatonom.
Čo je veľmi zvláštne, tak Assmann len tak mimochodom spomína, ale nevyužíva dlho známe a celkom signifikantné paralely medzi Achnatonovým „Hymnusom na slnko“ a žalmom 104. Vzhľadom k tomu, že Achnatonov hymnus je najmenej o 500 rokov starší ako žalm 104 a akákoľvek spomienka na Achnatona bola v Egypte krátko po jeho smrti vymazaná, pričom neexistuje evidencia tretieho spoločného zdroja oboch textov, tak odôvodneným záverom je, že tu bola priama tradícia medzi Achnatonom a Bibliou. (Keďže sa zachovali iba dva náboženské texty od Achnatona, tak je možné, že ďalšie biblické texty tiež obsahujú stratené práce heretického faraóna. Assmann poukazuje na ďalší príklad egyptského učeného textu inkorporovaného do Biblie).
Navyše tu nie sú len textové paralely medzi Achnatonovým monoteizmom a biblickou verziou, ale tiež doktrinálne. Oba monoteizmy sú založené na negácii egyptského polyteizmu. Okrem toho sa oba monoteizmy prehlasujú za jediné pravé náboženstvo a odsudzujú ostatné náboženstvá ako falošné. A nakoniec, obom monoteizmom jednoducho nestačí prehlásiť ostatné náboženstvá za falošné. Rozhodnú sa ich tiež zničiť a to zatváraním chrámov, ničením zobrazení a spisov, prenasledovaním veriacich, atď.
Jedným z Assmanových najzaujímavejších konceptov je idea tzv. anti-náboženstva. Argumentuje, že rovnako Achnatonov ako i biblický monoteizmus, vznikli ako anti- náboženstvá k egyptskému polyteizmu. V skutočnosti sa všetky nové náboženstvá alebo reformované hnutia v rámci náboženstva, definujú v opozícii k tomu, čo bolo predtým. Avšak v prípade židovského monoteizmu, si toto anti-náboženstvo adoptovalo formu, ktorú Assmann nazýva „normatívna inverzia“. To znamená, že Židia vytvorili svoj koncept posvätného jednoducho tak, že obrátili a znesvätili všetko čo Egypťania považovali za posvätné. Napríklad Egypťania považovali býka a barana za posvätné zvieratá, ale židovské právo naopak nariaďuje ich obetovanie.
Hoci Assmann nevyvodzuje tento záver, tak jeho argument podporuje myšlienku, že „otrocká revolta morálky“, ktorú Nietzsche videl ako koreň kresťanskej morálky nás vracia späť k vytvoreniu judaizmu na hore Sinaj. Stručne povedané, judaizmus je rovnakým náboženstvom ako Laveyov satanizmus. Obe sú len anti-náboženstvami, t.j. nenávistnými inverziami, „satanistickými“ paródiami iných náboženstiev a anti-náboženstiev.
Babylonský Talmud ( Sabbat 89a) tvrdí, že svoj názov dostal na hore Sinaj, pretože je miestom, z ktorého nenávisť (sin’ah) zostúpila na zem. Toto je pomerne presný opis pôvodného motívu judaizmu, ktorého historické dôsledky pociťujeme do dnešných dní. (Samozrejme Talmud prevrátil túto pravdu, keď ju nahradil starou semitskou historkou, že nenávisť pochádza od gojímov, ktorí žiarlia na Bohom vyvolených). (Pozri kapitolu Cena monoteizmu, s. 21).
Ďalším Assmannovým kľúčovým konceptom je „Mojžišov rozdiel“, ktorý určuje líniu medzi pravým a falošným náboženstvom, a ktorý sa vzťahuje k Achnatonovi, tak i k Mojžišovi. Obaja tvrdili, že ich náboženstvá boli jedinými pravými náboženstvami a všetky ostatné sú preto falošné. Ale nestačilo im len prehlásiť ostatné náboženstvá za falošné. Požadovali, aby boli nenávidené, perzekuované a zničené ako konkurencia, paródia, či perverzia jedinej pravej viery. Takže „Mojžišov rozdiel“- tvrdenie o výlučnej pravde – viedol následne k náboženskej intolerancii a násiliu. (Rozdiel bol pomenovaný po Mojžišovi, pretože na Achnatona sa na viac ako 3000 rokov zabudlo, zatiaľ čo Mojžiš je považovaný za zakladateľa monoteistickej tradície, ktorá je dodnes nažive a neviedla k ničomu dobrému).
Na druhej strane starovekí polyteisti sa necítili byť ohrození inými náboženstvami. Pri konfrontácii s bohmi, mýtmi a rituálmi odlišnými od ich vlastných, nedospeli k záveru, že pravda je len jedna a všetky náboženstvá sú falošné. Namiesto toho dospeli k záveru, že existencia spoločnej božskej reality sa prejavuje v pluralite odlišných podôb. Preto z toho vyvodili záver, že základnou podstatou uctievania duchovnej reality je, že všetky náboženstvá sú rovnaké, a preto sa musí k nim pristupovať s úctou. A keďže odlišnosti medzi božskými menami, zobrazeniami, mýtmi a rituálmi neprekážajú základným funkciám náboženstva, tak nie sú prekážkami pravdy, ale skôr spôsobmi, skrz ktoré rozmanité národy manifestujú svoje duchovno. Takže náboženská diverzita nie je niečo, čo musí byť trpené alebo tolerované, ale naopak vítané.
Staroveký polyteizmus nielenže podporoval náboženskú toleranciu. Prispel tiež k propagácii mieru medzi národmi vo veku neustálych bojov a krviprelievania. Myšlienka univerzálneho božského poriadku slúžila ako základ pre medzinárodné právo a mier medzi národmi. Príslušníci rovnakého národa sa mohli zaviazať k dohodám prísahou na svojich spoločných bohov. Príslušníci odlišných národov mohli uzavrieť zmluvy pretože rozpoznávali, že ich odlišní bohovia predstavovali rovnaký božský poriadok, ktorý bol záväzný pre všetkých. Podľa Assmanna, o myšlienke vzájomnej „preložiteľnosti“ odlišných pantheónov svedčia už mezopotámske tabuľky zachytávajúce korešpondenciu z tretieho tisícročia pred. n.l.
V mojich ďalších textoch sa plánujem zaoberať Assmannovým rozvíjaním tém v Mojžišovi Egyptskom od čias antiky cez 17. a 18. storočie až k Freudovmu Mojžišovi a monoteizmu. Tu by som však chcem diskutovať o Asmannovom význame pre tradicionalizmus a Novú pravicu.
Pohanský kozmoteizmus – predstava, že za všetkou pluralitou odlišných náboženstiev je jediný božský poriadok, ktorý sa manifestuje v rozmanitých formách – je koreňom tradicionalistickej myšlienky „transcedentnej jednoty náboženstiev“. Treba však jasne povedať, že to čo tradicionalisti nazývajú jednotnou tradíciou je pohanský kozmoteizmus, ktorý obdržal svoju najstaršie známu artikuláciu v starovekom Egypte. Popri tom je táto tradícia „večnej filozofie“ pretrvávajúcou mystickou tradíciou, ktorej spoločným jadrom je skúsenosť identity jednotlivca so skrytou jednotou. „Všetko“ je identické s „jedným“, ale len niektorí budú mať skúsenosť s touto identitou.
Dôležité je, aby si tradicionalisti uvedomili, že transcedentná jednota náboženstiev je odmietnutá biblickým monoteizmom, ktorý sám seba definuje ako negáciu polyteizmu a nie dokončenie zámeru spoločného božského poriadku. Polyteisti považujú všetky náboženstvá za pravdivé, zatiaľ čo monoteisti považujú svoje náboženstvo za jedinú pravdu, a všetky ostatné náboženstvá za falošné. Polyteisti radi pripustia, že biblický monoteizmus je tiež pravdivý. Sú ochotní identifikovať biblického boha s ich vlastnými suverénnymi bohmi. Ale tým, že to urobia, musia poprieť pravdivosť jedného zo základných znakov biblického boha : jeho tvrdenie, že je jediným pravým Bohom.
Biblickí monoteisti tiež odmietajú zjednocujúci mysticizmus ako rúhanie. Idea stvorenia ex nihilo znamená, že stvorenia nie sú identické s Bohom, ale ich existencia je závislá na Bohu. Večné mystické učenie tvrdí, že bytie jedného je identické s bytím/bohom ako takým, zatiaľ čo myšlienka stvorenia znamená, že naše vlastné bytie je zároveň našou ničotnosťou – t.j. našou absolútnou závislosťou na transcedentnom a úplne odlišnom Bohu. Stvoriteľská teológia predpokladá metafyzickú priepasť medzi Bohom a stvorením, ktorá nemôže byť prekonaná žiadnym ľudským aktom.
Prečo sa potom polyteisti – od tých z neskorej antiky až po súčasných tradicionalistov – pokúšajú presvedčiť biblických monoteistov, že je tu vyšší náboženský poriadok, ktorý môže zladiť ich protichodné vysvetlenia božského? Hlavným dôvodom je ich túžba poraziť monoteistickú neznášanlivosť a perzekúciu. Toto bolo nevyhnutné v antike, kedy biblickí monoteisti žili pod vládou polyteistického režimu, ktorý sa pokúšal obmedziť ich najhoršie tendencie. Stalo sa to ešte viac nevyhnutným, keď biblickí monoteisti mohli využiť donucovaciu moc štátu k tomu, aby prenasledovali neveriacich a heretikov.
Obmedziť monoteistickú horlivosť v perzekúcii je ušľachtilý motív. Ale nič to nemení na skutočnosti, že je intelektuálne nekoherentné zahŕňať biblický monoteizmus do jednej, primordiálnej, večnej tradície. Táto tradícia je integrálne pohanská, polyteistická a kozmoteistická. Tradicionalizmus môže prijať biblický monoteizmus len ak ho denaturizuje, t.j. poprie jednu z jeho základných čŕt, jeho nárok na exkluzívnu pravdu. Takže podľa biblických štandardov, je každý tradicionalista heretikom. Židovský, kresťanský a moslimský tradicionalizmus sú kontradiktórne pojmy. Assmannove biblické „anti-náboženstvá“ patria popri „anti-tradícii“ a „anti-iniciácii“ k negáciam tradície.
Keď René Guénon žil vo Francúzsku, tak bol katolíkom, keď žil v Egypte, bol moslimom. Ale po celý čas bol tradicionalistom. Guénon bol príliš inteligentný na to, aby prehliadol skutočnosť, že biblický monoteizmus nemôže byť v súlade s tradíciou. Iba naoko slúžil dominantnému náboženstvu politického zriadenia, v ktorom žil, aby sa vyhol intolerancii a perzekúcii.
Našťastie tieto kompromisy intelektuálnej integrity prežili ich užitočnosť. Minimálne v západnom svete tradicionalisti nepotrebujú dlhšie nič predstierať, pretože osvietenstvo – ovládané čiatočne hermetickou tradíciou, ktorá ovplyvnila i slobodomurárstvo – nahradilo biblickú intoleranciu pohanskou tolerantnosťou.
Je na čase, aby sa tradicionalisti vyrovnali s faktom, že nemôžu byť tradicionalistami a zároveň i biblickými monoteistami. Jediná tradícia je, vždy bola, a vždy bude integrálne pohanská. Je na čase, aby tradicionalisti pochopili skutočnosť, že vďaka triumfu osvietenstva už nemusia ďalej predstierať, že sú biblickými monoteistami. Je na čase, aby si tradicionalisti uvedomili, že triumf osvietenstva je z veľkej časti ich vlastným triumfom, rovnako ako bol triumfom hermetického slobodomurárstva.
Je najvyšší čas, aby sa tradicionalisti prestali spájať s nepriateľom pod záštitou nepochopeného tradicionalizmu, t.j. asociovať sa s reakcionárskymi kresťanmi a moslimami, ktorí si želajú anulovanie osvietenstva a návrat k totalitárnej temnote biblickej teokracie. Stúpenci Guénona, ktorí kvôli dvojitému nepochopeniu ezoterizmu konvertovali na islam, zatiaľ čo žili na Západe, potrebujú pochopiť fakt, že slúžia ako vektory biblickej, totalitárnej, proti-náboženskej subverzii v spoločnostiach, kde tradícia dosiahla najväčší úspech v obnove náboženského pluralizmu a tolerancie, ktorá pochádza z jednej tradície. To isté platí pre západných tradicionalistov, ktorí konvertovali k pravosláviu. Dvojnásobnou iróniou takýchto konverzií je, že sú možné iba vďaka náboženskej slobode, ktorou títo tradicionalisti pohŕdajú, a že sloboda je jedným z existujúcich politických triumfov tradície, ktorú si chcú ctiť.
Mojžiš Egyptský má významné dôsledky aj pre novopohanov. Za prvé, Assmann dokazuje pretrvanie živej pohanskej tradície múdrosti od čias starovekého Egypta až po súčasnosť. Za druhé, hoci je kozmoteizmus samozrejme transcedentný s Ásatrú (http://deliandiver.org/2014/07/asatru-a-politicno-cast-1.html), jeho korene sú hlbšie. Je pre-indo-európsky, čo podľa mňa znamená, že je bližší k predstavám európskeho človeka v paleolite. Za tretie, kozmoteizmus ponúka veľmi odlišnú a mimoriadne rafinovanú estetiku a mytológiu: egyptskú, ale tiež grécku a rímsku. (Gréci a Rimania boli indoeurópania, ale ich mytológia a náboženstvo sú primárne pre-indoeurópskeho, mediteránneho pôvodu). Mediteránny kozmoteizmus je v krátkosti alternatívou k pohanstvu Roberta E. Howarda (http://cs.wikipedia.org/wiki/Robert_E._Howard), pohanstvom bez barbarizmu.
A toto všetko je len výsledkom intelektuálne náročnej, objasňujúcej a skutočne oslobodzujúcej Assmannovej práce.