Jack London

1,160 words

English original here

Pred pár rokmi sa istá mladá žena vydala na cestu z Alabamy až do Kalifornie, kde ju čakalo štúdium na univerzite. V tom čase jej strýko povedal príbeh o tom, ako vlastne vznikla Kalifornia. Ako iste viete, Amerika bola osídlená ľuďmi, ktorí sa rozhodli nevrátiť do Európy. Boli medzi nimi náboženskí fanatici, zlodeji koní, utečenci pred spravodlivosťou, hľadači zlata, či ničím neviazaní dobrodruhovia. Postupne títo ľudia osídlili východné pobrežie, ale nie všetci našli to, čo hľadali a preto sa rozhodli ísť ďalej smerom na západ a usadiť sa tam. Niektorí však znova nezapadli, či nenašli to čo chceli a tak sa opätovne vydali ešte ďalej. Takto to pokračovalo až dovtedy, kým nedosiahli západné pobrežie a nemali už viac kam ísť. Postupne ich na tomto území pribúdalo a takto vznikla Kalifornia – miesto, ktoré je akýmsi kultúrnym müsli, kde nájdete ovocie, oriešky i ovsené vločky.

Z chuti som sa zasmial, keď mi táto žena vyrozprávala túto anekdotu, pretože ako rodený západniar (obyvateľ západu USA) viem, že je to pravda. Vyrastal som vo vnútrozemí severozápadu, avšak keď som po prvýkrát navštívil západné pobrežie, ihneď som vedel, že som doma. Západné pobrežie Spojených štátov, od San Diega až k Seattlu, sa zo všetkých miest, ktoré som kedy navštívil, najviac podobá pozemskému raju. Máme tu najlepšiu klímu v celej krajine. Teplota je takmer vždy mierna, bez ohľadu na to, či v tej – ktorej oblasti jasne svieti slnko alebo je zamračené. Okrem pobrežnej klímy tu možno nájsť niektoré z najkrásnejších amerických prírodných scenérií, či už ide o púšte, vysokánske vulkány so zasneženými vrcholcami, či dažďové pralesy. Máme to najlepšie americké jedlo a víno a niektoré z najkrajších miest, ako aj množstvo impozantných kultúrnych talentov. Možno nemáme toľko umeleckých múzeií aké možno nájsť v New Yorku, Washingtone DC, či Bostone, rovnako ako nemáme Metropolitnú operu, avšak môžeme ich navštíviť cez víkendy v takom období roku, kedy tieto mestá nezamŕzajú alebo sa neparia v teple a potom sa poponáhľať naspäť tam, kde sa žije ľahšie.

Čo je však podstatné, tak na západnom pobreží žije množstvo belochov. Seattle a Portland sú najbelošskejšie mestá v USA, a pokiaľ ide o konkrétne štáty, tak najviac bielych je vo Washingtone a Oregone. Pokiaľ ide o Kaliforniu, tak tam tvoria majoritu nebieli, hoci bieli stále predstavujú najväčšiu etnickú skupinu.

Rasová kvalita bielych západniarov je tiež veľmi vysoká. Navyše bieli západniari sú viac bezstarostní a milujú zábavu. Sú priateľskí, pričom v ich prípade nejde len o prejav zdvorilosti. Táto priateľskosť je totiž kombinovaná s úprimnou otvorenosťou. Západniari, ktorí obývajú mestá, zvyknú byť ďaleko menej namyslení ako obyvatelia miest na východe USA. Platí to aj pre obyvateľov San Francisca.

Mnohí bieli nacionalisti dúfajú, že ak by sa raz USA rozpadli, tak Biela republika sa vynorí práve na pacifickom severozápade, pričom by zahŕňala štáty ako Washington, Oregon, Idaho, časť Montany a dokonca i niektoré časti severnej Kalifornie. Harold Covington je hlavným promotérom tejto myšlienky, avšak nie je jej pôvodcom, ani jediným zástancom. Už teraz možno vidieť bielych nacionalistov, ktorí cestujú na severozápad, pričom ani nie sú príslušníkmi Covingtonovho Severozápadného frontu.

Hlavnou námietkou proti myšlienke belošskej severozápadnej domoviny býva to, že obyvatelia západného pobrežia inklinujú byť spoločensky i politicky liberálni, napriek tomu, že na západnom vnútrozemí prevažuje spoločenský a politický konzervativizmus. V zásade argumentom býva to, že pacifický severozápad by bol menej naklonený myšlienke „Bielej republiky“ ako ostatné, viac konzervatívne oblasti USA (pochopiteľne, že samotný pokus o vytvorenie „Bielej republiky“ bude ťažkým bojom v akejkoľvek časti USA).

Faktom je, že biely nacionalizmus býva vo výraznej miere asociovaný s politickou pravicou, rovnako v Európe i USA. Avšak biely nacionalizmus nikdy nezvíťazí, pokiaľ zostane uväznený v tomto pravicovom vákuu. Belošské rasové povedomie sa musí stať hegemonickým v rámci celého politického spektra. Bieli liberáli a ľavičiari si musia uvedomiť, že ich hodnoty nie sú univerzálnymi túžbami celého ľudstva. Sú však vyjadrením špecifického belošského povedomia a jednoducho neprežijú a ani nebudú prekvitať v nebelošskej spoločnosti.

Naozaj nie je nič absurdné na myšlienke rasovo uvedomelej ľavice, a už vôbec nie na myšlienke rasovo uvedomelej ľavice na západnom pobreží. Vskutku, veď tá i existovala a mala svoju centrálu práve v sanfranciskej Bay Area (metropolitná oblasť, ktorá obklopuje Sanfranciský a Sanpabloský záliv v Severnej Kalifornii, pozn. preklad.). Bol to Denis Kearney (1847-1907) – imigrant z Írska, ktorý v Kalifornii založil robotnícku stranu, ktorá bojovala proti čínskej imigrácii. Bolo to práve tu, kde Jack London (1876-1916) písal zanietené články o socializme i rasovom realizme (a zároveň experimentoval s ekologicky udržateľným poľnohospodárstvom). A bolo to tu, kde Michael O’Meara narodený v roku 1946 začal svoju intelektuálnu odysseu od marxistického a revolucionárskeho syndikalistu smerom k bielemu nacionalizmu a ktorý sa stal priekopníkom idey „Bielej republiky“.

Navyše sám som spozoroval, že dnešní bieli nacionalisti na západnom pobreží inklinujú byť spoločensky a dokonca i politicky ďaleko viac ľavicoví ako bieli nacionalisti z ďalších oblastí USA. Nikdy nezabudnem na jeden večer v roku 2003, keď som sa na prednáške Davida Irvinga v San Franciscu stretol s „dcérou šesťdesiatkovej anti-kultúry“, ktorá mi povedala, že jej dve najobľúbenejšie knihy sú Pán prsteňov a Mein Kampf .

– Západopobrežní bieli nacionalisti dosahujú vyššie skóre v SWPLQs teste (Stuff White People Like – Veci, ktoré majú bieli radi) ako bieli nacionalisti v ďalších častiach USA (Ja sám som dosiahol 122 bodov zo 150 v teste z knihy „Veci, ktoré majú bieli radi”, avšak iba 41 z 92 v obdobnom teste v knihe „Belší odtieň bielej“).

– Bieli nacionalisti na západnom pobreží bývajú ďaleko viac angažovaní v environmentálnej ochrane, v zdravom životnom štýle, či udržateľnom rozvoji a bojujú omnoho viac proti krutosti páchanej na zvieratách ako bieli nacionalisti v ďalších častiach USA. Ak by Savitri Devi ešte dnes žila, tak by určite pašovala zatúlané mačky do organickej záhradnej komunity v Berkley.

– Západopobrežní nacionalisti sú v ďaleko väčšej miere kritickí k voľnému globálnemu trhu. Sú za ochranu zamestnancov, obchodný protekcionizmus, za územné plánovanie a preferujú menšie podniky (anti-korporatisti).

– Medzi týmito nacionalistami nájdeme ďaleko viac nekresťanov a taktiež zvyknú byť o tom ďaleko viac úprimní ako iní bieli nacionalisti. Sám som poznal medzi nimi kopu ateistov, agnostikov, neo-pohanov, prívržencov New Age a dokonca i takých, ktorí sa venovali štúdiu i praxi východných filozofií a náboženstiev. Náboženský pluralizmus a tolerancia by bola definitívne jednou z čŕt Bielej republiky na západnom pobreží.

– Západopobrežní nacionalisti sú tolerantnejší k homosexuálom, bisexuálom, androfilom (androfil sa dá definovať ako maskulínny gay, pozn. prekl.) a ďalším „iným“, pre ktorých je ich rasová identita na 1.mieste.

– Západopobrežní bieli nacionalisti inklinujú byť tolerantnejší k drogám ako marihuana a psychedeliká.

– Západopobrežní bieli nacionalisti sú v menšej miere posadnutí sub-rasovými rozdielmi a etnickými svármi medzi bielymi (či regionálnymi spormi medzi bielymi) ako bieli nacionalisti na východe a juhu. Vnímame samých seba v prvom rade ako bielych.

Toto sú samozrejme zovšeobecnenia založené na mojej osobnej skúsenosti, nie sociologická štúdia. Ide skôr o tendencie, nie všeobecné pravidlá, alebo univerzálne zovšeobecnenia. Samozrejme, že možno nájsť množstvo výnimiek. Každopádne víťazstvo bieleho nacionalizmu je stále záležitosť snov. Napriek tejto námietke, si myslím, že ak by rasovo uvedomelá ľavica opäť povstala, tak by to bolo práve na západnom pobreží.

Source: http://www.protiprudu.org/biely-nacionalizmus-na-zapadnom-pobrezi/