Counter-Currents
Edward Wadsworth, Dazzle-ships in Drydock at Liverpool, 1919
948 words
English original here
Prečo sa nazývam bielym nacionalistom? Ako Američanovi európskeho pôvodu je mojim hlavným záujmom prežitie vlastnej rasy – ako na tomto kontinente, tak na celom svete. V každej bielej krajine zomiera viac belochov, než sa ich rodí a naši ľudia sú nahradzovaní nadmerne plodnými nebielymi. Ak sa tento trend nezmení, naša rasa zanikne. Ako som už spomínal, najlepším spôsobom, ako zachrániť našu rasu, je vytvorenie homogénnych bielych domovín, ktoré budú podporovať pôrodnosť a eugeniku. A to znamená, že základom definície, kto patrí k nášmu národu a kto nie, musí byť rasa. Preto biely nacionalizmus.
Teraz zvážme alternatívy: občiansky nacionalizmus, ktorý definuje národ právne; náboženský nacionalizmus, ktorý definuje národ v zmysle spoločného vierovyznania; jazykový alebo kultúrny nacionalizmus, ktorý definuje národ z hľadiska spoločného jazyka a kultúry; a nakoniecetnonacionalizmus, ktorý definuje národ z hľadiska spoločného pôvodu a spoločnej kultúry. Prežitie bielych vyžaduje politickú separáciu belochov od iných rás. Ale občianska, náboženská alebo kultúrno-jazyková forma nacionalizmu nemôže rozlišovať medzi belochmi a nebelochmi, rôzne rasy môžu mať rovnaké občianstvo, vyznanie, jazyk alebo kultúru. Preto sú tieto formy nacionalizmu súčasťou problému, ale nie súčasťou riešenia.
Ale čo etnonacionalizmus? Je to nedostatočné riešenie pre prežitie belochov? Podľa môjho názoru je etnonacionalizmus obvykle dobrým riešením, ale má niekoľko dôležitých obmedzení. Preto sa tiež nazývam etnonacionalistom, ale s určitými výhradami.
Po prvé. V Spojených štátoch a ďalších európskych koloniálnych spoločnostiach starý svet etnických identít neustále stráca na význame, ako rôzne európske národnosti splývajú do všeobecnej bielej identity. Vo všeobecnosti platí, že ak sa Američan identifikuje ako írsky Američan, alebo taliansky Američan, je to jednoducho preto, že má írske alebo talianske priezvisko. Ale poznám mnoho talianskych Američanov, ktorí sú viac Íri ako Taliani a naopak. Dokonca aj dvaja Američania, ktorí majú čistokrvných írskych alebo talianskych predkov, stále majú navzájom viac spoločného pokiaľ ide o jazyk, kultúru, dokonca aj stravu, než má ktorýkoľvek Ír a Talian v starom svete. Teda dáva zmysel, ak budeme hovoriť o všeobecnej bielej, alebo európskej americkej identite.
Po druhé. Koloniálne spoločnosti od začiatku rozlišovali rasové rozdiely medzi európskymi kolonistami a nebielymi domorodcami. V niektorých prípadoch boli medzi nich zamiešaní africkí otroci a juho- a východo-ázijskí kuliovia. V takomto prostredí bolo prirodzené pre belochov, že nerozlišovali rôzne národy a kmene (Aztékovia, Mayovia), ale jednoducho rôzne rasové skupiny (indiáni, černosi a pod.). Je rovnako prirodzené pre nebielych nahliadať na Európanov nie ako na rôzne národy, ale jednoducho ako na belochov. Skutočne, v kontexte rasovej polarizácie a boja, keď belosi musia vystupovať ako jednotná fronta, pozostatky starosvetských etnických rozmiešok sú v skutočnosti škodlivé záujmom belochov.
Po tretie. V rámci samotnej Európy nemusí jednoduchý etnický nacionalizmus vždy postačovať na zaistenie úzkych národných, alebo rasovo širších záujmov. Je úplne prirodzené, normálne a správne pre jednotlivcov i národy, aby sa v prvom rade starali o svojich vlastných ľudí. A keď multietnické impériá, alebo nadnárodné orgány – ako je Európska únia – pôsobia proti etnickým záujmom konkrétnych národov, potom je “drobný” nacionalizmus Škótska, Poľska alebo Maďarska úplne legitímny. Avšak keď tento drobný etnický nacionalizmus alebo imperializmus vedie k vojne medzi európskymi národmi, alebo zabraňuje organizovanej európskej odozve na spoločnú hrozbu, potom je na zabezpečenie rasového prežitia nevyhnutná celoeurópska rasová solidarita.
Po štvrté. Dnešná Európa je kolonizovaná nebielymi, aj v nej prebieha koloniálny proces rasovej polarizácie. Černosi, Arabi, Aziati v Európe nevidia Francúzov, Angličanov a Nemcov. Vidia bielych mužov. A my zasa vidíme čiernych a hnedých. Naše rozdielnosti ich nezaujímajú a nás zasa nezaujímajú tie ich. Vzhľadom k zvyšovaniu rasového napätia v Európe, naši ľudia si uvedomia, že na nich neútočia ako na Francúzov a Nemcov, ale ako na belochov. A keď Európania nepodľahnú etnickému vytlačeniu, stále viac budú považovať svoju rasu za svoj národ a svoju kožu za svoju uniformu. Čím skôr sa uvidíme ako biely národ, zjednotený spoločnými nepriateľmi a výzvami, zdieľajúci spoločný pôvod a spoločný osud, tým skôr sa dokážeme vyrovnať s úlohami, ktorým musíme čeliť.
Ale rovnako, ako sa hlásim k etnonacionalistom pod podmienkou, že sa viaže na širšiu rasovú solidaritu, som tiež biely nacionalista za predpokladu, že nepodkopáva, ale zachováva odlišné biele etnické skupiny. Paneurópska solidarita by nikdy nemala byť zámienkou k politickému zjednoteniu a kultúrnej a etnickej homogenizácii Európy. Ja teda plne podporujem snahu rôznych etnických národov zachovať svoje kultúrne a biologické odlišnosti. Najlepším spôsobom pre to je vytvorenie suverénnych, homogénnych domovských štátov pre všetky európske etnické skupiny. Najlepším nástrojom na zaistenie celoeurópskych záujmov je aliancia, alebo federácia zvrchovaných štátov.
Má v koloniálnych spoločnostiach, ako sú Spojené štáty, vznik všeobecného bieleho národa znamenať jeden biely štát? Nie nevyhnutne. Etnická jednota bielych Američanov by určite nestála v ceste takému štátu. Je celkom možné, že Spojené štáty by sa mohli stať homogénnou bielou spoločnosťou pri zachovaní súčasných hraníc jednoduchým odstránením svojej nebielej populácie.
Ale bieli nacionalisti by nemali brať na seba záväzok zachovať niečo tak neurčité, ako sú súčasné hranice Spojených štátov a Kanady. Naším jediným a absolútnym cieľom je zachovanie bielej rasy. Akými prostriedkami? Všetkými dostupnými. Ak sa teda naskytne príležitosť pre pre štáty alebo regióny oddeliť sa od Spojených štátov, možno vďaka prípadnému kolapsu Spojených štátov, alebo národnej ekonomiky, bieli nacionalisti by to mali využiť.
To je dôvod, prečo stále odporúčam Severozápadnú knižnú sériu autora Harolda Covingtona ako podnet a sprievodcu k premýšľaniu, ako sa môže vytvoriť biela otčina. Nemyslím si, že to musí byť nevyhnutne konkrétnou Covingtonovou cestou. Naša schopnosť predvídať a riadiť udalosti je veľmi obmedzená. Preto namiesto investovania svojej predstavivosti do jedného konkrétneho scenára, ktorý sa pravdepodobne nestane, mali by sme skúmať celý rad možných scenárov. Takže bez ohľadu na to, ktorým smerom nás osud postrčí, budeme pripravení a môžeme to otočiť v náš prospech. Jediným pevným cieľom je vytvorenie bielej otčiny. Vo všetkých ostatných oblastiach by sme mali byť nemilosrdne pragmatickí.
Source: http://www.protiprudu.org/preco-biely-nacionalizmus/