Agora (Slovak)

1,426 words

English original here

Agora (2009) by sa mala jednoducho nazývať Hypatia, pretože nám rozpráva príbeh o Hypatii z Alexandrie, filozofke a matematičke, ktorá bola zavraždená kresťanským davom v roku 415 n.l. Hypatiin život sa kryje so zničením starovekého pohanstva kresťanstvom, takže jej vražda symbolizuje smrť celej civilizácie.

Po smrti Juliána Odpadlíka v roku 363 n.l. bol Rím ovládaný kresťanmi a to až do jeho konca. Jovianus, Juliánov dočasný nástupca, zasadol na trón, prikázal vypáliť knižnicu v Antiochii do základov a zaviedol trest smrti pre uctievanie pohanských bohov. Od tohto momentu začala byť pohanská civilizácia mletá na prach uprostred totalitárnych ediktov z cisárského trónu a talibanským davovým násilím v uliciach.

V roku 391 n.l., keď sa Agora otvára, Theodosius „Veľký“, ktorý vládol v rokoch 379 – 395 je cisárom v Konštantínopole a Alexandria je rozdelená medzi kresťanov, pohanov a židov, ktorí sú zovretí v neustálom násilí.

Kresťanský dav, ktorý sa zmocnil chrámu boha Dionýza, pochoduje s posvätnými kultovými predmetmi v uliciach a znesväcuje ich. Pohania, rozzúrení znesväcovaním ich mystérií, ich napadnú a nepokoje sa šíria celým mestom. Pohania zistili, že sú v menšine a nájdu útočisko v Serapeu.

Serapeum bol chrám boha Serapisa, neskorej egyptskej kombinácie Osirisa aApisa – býka portrétovaného v gréckom štýle, ktorý bol božským patrónom Alexandrie. Serapeum bolo postavené macedónskym faraónom Ptolemaiom III. a postupne bolo upravované macedónskymi faraónmi a rímskymi cisármi po dobu 600 rokov. V Serapeu bola tiež umiestnená núdzová zbierka kníh z Alexandrijskej knižnice – t.j. všetko čo zostalo z tejto veľkej knižnice, ktorá možno už neexistovala viac ako storočie. Serapeum možno odôvodnene nazvať Vatikánom antiky. Ammianus Marcellinus, historik zo 4. storočia n.l., ktorý mohol iba vidieť jeho rozklad ho opísal nasledovne:

„Serapeum, tak veľkolepé až do bodu, kedy by sa slová obmedzili iba na jeho krásu, má rozľahlé priestory lemované stĺpmi, plné takmer živých sôch a mnohých ďalších umeleckých diel, že nič, s výnimkou Kapitolu, ktoré svedčí o ctihodnej večnosti Ríma, nemôže byť považované za tak ambiciózne na celom svete.“ (Res Gestae, XXII, 16)

Theodosius ukončil obliehanie Serapea udelením milosti obkľúčeným pohanom. Potom čo odišiel, kresťanský dav ho vyplienil a zničil jeho štruktúry. Theodosius potom zatvoril všetky pohanské chrámy, pričom Serapum nebolo jediné, čo bolo zničené. V roku 393 Theodosius tiež zakázal olympijské hry.

V roku 415 n.l. sa Kyril (Cyril), ktorý bol biskupom v Alexandrii, dostal do konfliktu s Orestom, imperiálnym prefektom, a tiež s alexandrijskou veľkou židovskou komunitou. Kresťania protestovali proti židovským tanečným prejavom. Kvôli udržaniu pokoja, Orestes zakázal tieto tance, ale zároveň tiež verejne umučil kresťana Hieraxa, ktorý zneužil tento zákaz na podnecovanie davu proti židom. Kyril opätovne začal brojiť proti židom, ktorí sa mu oplatili tým, že prilákali kresťanov do kostola a tam ich ukameňovali k smrti. Kresťanský dav sa za to pomstil zabíjaním a okrádaním židov a ich následným vyhnaním z mesta. Toto narušilo vzťahy medzi Kyrilom a Orestom. Keď Orestes odmietol Kyrila, tak bol následne napadnutý mníchom Ammoniusom, ktorého Orestes zatkol a umučil k smrti. Kyril potom vyhlásil Ammoniusa za svätého.

Ako si môžete domyslieť, neskončilo sa to dobre.

Neschopní pomstiť sa priamo Orestovi, kresťania sa rozhodli vyvŕšiť na Hypatii – vysoko postavenej a uznávanej príslušníčke alexandrijskej elity a jednej z posledných pohanov. Orestes bol známy tým, že vyhľadával jej spoločnosť, takže bola vhodným obetným baránkom kvôli jeho tvrdohlavosti akeďže bola ženou a zároveň pohankou, tak bolo veľmi ľahké poštvať dav proti nej. Bola obvinená z bosoráctva.

Jedného dňa bola lapená davom kresťanov, odvlečená do kostola, vyzlečená do naha a za živa stiahnutá z kože rozbitými dlaždicami. Jej telo bolo roztrhané na kúsky (ako telo Osirisa) a spálené. Orestes s odporom rezignoval alebo bol odvolaný do Konštantínopolu, zanechajúc tak Kyrila – a kresťanstvo – v ovládaní Alexandrie.

Agora je piatym filmom režiséra čílsko-španielskeho pôvodu Alejandra Amenábara (ktorý tiež zložil k filmu hudbu a bol spoluautorom scenára) (Amenábarov najznámejší film je „Tí druhí“ v hlavnej úlohe s Nicole Kidman, ďalší jeho film „Abre los Ojos“ (Otvor oči) bol prepracovaný ako „Vanilla Sky“ (Vanilkové nebo) (2001).

Napriek tomu, že je Agora vo všeobecnosti verná duchu udalostí, ktoré zobrazuje, Amenábar si dovolil isté oslobodenia od faktov, aby mohol priniesť príbeh Hypatie na plátna kín. (Pre krátky a čitateľný sumár života Hypatie a legendy o nápaditej, ale triezvo uvažujúcej akademičky pozri prácu od Marie Dzielsky Hypatia Alexandrijská, preklad F. Lyra [Cambridge: Harvard University Press, 1995].)

Za prvé, Hypatia je portrétovaná ako mladá žena, napriek tomu, že príbeh zachytáva obdobie trvajúce 25 rokov a Hypatia bola ženou okolo šesdesiatky, keď zomrela. (Židovská herečka Rachel Weisz je celkom dobrá v úlohe Hypatii. Je celkom presvedčivá ako intelektuálka s rozkošným nádychom dievčenskosti).

Za druhé, Orestes je portrétovaný ako jej študent a údajný milenec, hoci bol pravdepodobne o mnoho rokov mladší ako ona a nie je tu žiaden dôkaz, že s ňou študoval alebo že ju poznal predtým, než prišiel do Alexandrie ako prefekt. (Hypatiino odmietnutie – menštruáciou znečistená plachta – je udalosť, ktorá sa naozaj stala, ale v prípade iného nápadníka). (Oscar Isaac je celkom dobrý v úlohe Oresta).

Za tretie, Synesius, biskup z Kyrény (dnes Lýbia) bol naozaj Hypatiin študent, ale opäť by bol podstatne mladší ako ona a zomrel v roku 413 n.l., čiže 2 roky pred Hypatiou. (Vo filme ho dobre zahral Rupert Evans).

Za štvrté, Hypatiin otec Thón (hraný Michaelom Lonsdalom aka Sir Hugo Drax) je pravdivo zobrazený ako matematik a astronóm, ktorý bol vedúcou postavou v Alexandrijskej knižnici, ale nie je tu žiaden dôkaz, že zomrel počas nepokojov v roku 391.

Za piate, Hypatiina práca na heliocentrických hypotézach vrátane eliptických obežných dráh planét je samozrejme fikciou, ale ilustruje jej primárne zameranie na matematiku a astronómiu a obrovskú stratu vo vede a kultúre spôsobenej nielen jej smrťou, ale smrťou celej klasickej antiky.

Za šieste, postava otroka Davusa (hraný Maxom Minghellom) je kompletne fiktívna, ale ide o takmer nietzscheovský portrét typického demografického profilu a nahnevaných motívov kresťanských konvertitov. Ale Hypatiin príležitostne povýšenecký postoj k nemu nám tiež ukazuje, že otroci mali dobrý dôvod pohŕdať svojimi pánmi.

Za siedme, Amenábarova vízia Serapea je impozantná. Môžeme sa dohadovať o detailoch – je zobrazené ako zmes ptolemaiovskej egyptskej a gréckej architektúry, čo môže byť historicky korektné – ale feeling je jednoducho správny. A filmové zobrazenie obliehania a vyplienenia chrámu a jeho knižnice je tiež veľmi emotívne. Ale napriek tomu, že nie je možné, aby kresťania pre tieto udalosti vyzerali dobre, tak film v skutočnosti skresľuje fakty v prospech kresťanov tým, že portrétuje ich provokácie voči pohanom ako triviálne (hádzanie ovocia do sôch) a zobrazuje Serapeum ako spustošené, nie zničené. (Bolo premenené na kostol a stabilizované).

Za ôsme, keď alexandrijský cirkevný hodnostár obviní Hypatiu z toho, že „v nič neverí“ jej odpoveďou je, že „verí vo filozofiu“, čo sa zdá byť vyjadrením osvietenských pohľadov spopularizovaných Johnom Tolandom, Gibbonom aVoltairom ako obhajcami rozumu a vedy proti náboženskej povere. Ale táto dichotómia v starovekej Alexandrii nič neznamenala. Hypatiin otecThón nebol iba astronóm a matematik, ale tiež študent hermetických a orfických mystérií a nie je dôvod sa nedomievať, že Hypatia bola tiež mysticky zasvätená. Hypatia zrejme nebola oddaná verejným kultom Alexandrie. Ale nebola neveriaca – jednoducho iba nebola kresťankou.

Za deviate, Hypatiina smrť bola tak hrozná, že nemohla byť zobrazená vo filme. Bola ďaleko horšia ako ukrižovanie Ježiša, ktoré už posunulo hranice filmového stvárnenia v Gibsonovom Umučení Krista. Správnym riešením by samozrejme bolo neukázať ju. Ale namiesto toho sa Amenábar rozhodol ukázať niečo čo sa nikdy nestalo a transformuje Hypatiinu smrť z činu kresťanskej krutosti do činu kresťanského milosrdenstva. Opäť, je nemožné, aby kresťania z toho vyšli dobre, ale Amenábar je ochotný opakovane falšovať fakty, aby zobrazil kresťanov v lepšom svetle.

Za desiate a nakoniec, ako väčšina dnešných filmov, i Agora obsadzuje čiernych proti ich typu. Môžeme vidieť čiernych študentov v Serapeu a čiernych hodnostárov v alexandrijskom senáte. Toto je však veľmi nepravdepodobné. Navyše Amenábarovo obsadenie mnícha Ammoniusa (Ashraf Barhom) a biskupa Kyrila (Sami Samir) hraničí s politickou nekoretnosťou, pretože sú obaja snedí a so semitskými črtami, čo zaiste prinúti Európanov myslieť na ISIS, Taliban a saláfistov, inými slovami na tých, ktorí by chceli urobiť dnešnému Vatikánu a chrámu Notre Dame to isté, čo kresťania urobili Serapeu v minulosti.

Jedna z najsilnejších scén v Agore je počas obliehania Serapea. Jeden z pohanov, ktorý si až do tejto chvíle myslel, že to bola stále jeho civilizácia sa pozrie na obrovský dav nahnevaných kresťanov a opýta sa: Odkedy tu bolo tak veľa kresťanov?

Od tej doby, keď už bolo príliš neskoro. Našou prácou ako bielych nacionalistov je zobudiť našich ľudí pokým je ešte čas.

Jednoznačne odporúčam Agoru všetkým mojim čitateľom, obzvlášť milovníkom antiky, neopohanom, ktorí chcú vidieť pohanstvo bez barbarizmu a obrancom európskej civilizácie pred ďalšou vlnou biblického monoteizmu.

Source: http://othala.deliandiver.org/2015/02/agora/