2,544 words
English original here
Gotthold Ephraim Lessing (1729–1781) bol nemecký filozof, dramatik a esejista. A bol tiež slobodomurár. Dňa 14. októbra 1771 bol zasvätený do slobodomurárstva v lóži Troch zlatých ruží v Hamburgu. Lessing mal očividne veľké nádeje v slobodomurárstvo, ale pomerne rýchlo ich stratil. V rokoch 1776-77 napísal dielo Ernst a Falk: Rozhovory pre slobodomurárov, ktoré bolo venované vojvodovi Ferdinandovi z Brunswicku, jednému z najvýznamnejších slobodomurárov.
Mám za to, že v jeho rozhovoroch postava Falka vyjadruje Lessingovu vlastnú ideálnu verziu slobodomurárstva, zatiaľ čo skúsenosti Ernsta predstavujú Lessingove sklamanie z reality, konkrétne zo snobizmu a okultizmu slobodomurárstva. Napriek tomu postava Falka bráni slobodomurárstvo pred námietkami Ernsta. To, čo sa v tomto procese objaví, je nezvyčajná forma slobodomurárstva, ktoré je anti-rovnostárske, politicky konzervatívne – špecificky konzervatívne pokiaľ ide o historické identity a národné odlišnosti – a založené na večných princípoch prirodzeného zákona, ktorý môže byť poznaný rozumom, na rozdiel od mystickej tradície odovzdanej prostredníctvom iniciácie. V krátkosti, toto nie je váš bežný slobodomurár.
Väčšina dnešných pravičiarov považuje slobodomurárstvo za podvratnú inštitúciu oponujúcu kresťanstvu, monarchii a nacionalizmu a propagujúcu sekularizmus, republikanizmus a globalizmus. Avšak ja som stále viac v pozore pred reakčným anti-modernizmom. Ak by som žil v 18. storočí, tak by som bol ľavicový radikál. Myslím, že oddelenie cirkvi od štátu, náboženská sloboda a politický sekularizmus sú všetko pozitívne veci. A som presvedčený, že absolutistická monarchia nie je dobrý nápad. Monarchia môže byť v pohode, ak je konštitučnou, t.j. viazanou právom a je sčasti zmiešaným režimom, ktorý vyrovnáva ľudové a aristokratické sily. Za tieto príspevky slobodomurárom aplaudujem, pretože ich považujem za skutočné zlepšenie, jednoducho pokrok.
Rovnako tlieskam slobodomurárstvu za jeho pátranie po nadnárodných inštitúciách, ktoré môžu pomôcť urovnávať konflikty medzi odlišnými štátmi a vyhnúť sa alebo spomaliť hrozbu vojny. Avšak ako nacionalista oponujem globalizácii, t,j. snahe o jednu svetovú vládu a/alebo ekonomický systém kvôli ich ničivým dôsledkom: zbúraniu hraníc, homogenizácii kultúr a rasovému miešaniu.
Bol som potešený, keď som zistil, že Lessingov Ernst a Falk predstavujú poňatie slobodomurárstva, ktoré explicitne odmieta globálnu vládu a praje si zachovať odlišnosti medzi rozmanitými národmi a štátmi, zatiaľ čo si je plne vedomé, že potrebujeme inštitúcie, ktoré by zabránili tomu, aby tieto odlišnosti viedli k nenávisti a krviprelievaniu.
Ide o poňatie slobodomurárstva, ktoré napomáha k zmiereniu konkurenčných tendencií v súčasnej Novej pravici, ktorá je rozdelená medzi obhajcami „malicherného“ nacionalizmu, ktorí chcú Európu, ktorá má stovky vlajok a obhajcami „grandiózneho“ nacionalizmu, ktorí snívajú o politicky zjednotenej Európe, od Islandu až po Vladivostok.
Ernst a Falk pozostáva z piatich rozhovorov a hlavný argument diela nájdeme v druhom. Lessing argumentuje, že i v prípade ak by bola vymyslená tá najlepšia ústava, stále by to neznamenalo potrebu jednej svetovej vlády. Takúto vládu by nebolo možné riadiť. Takáto sila by musela prejsť na menšie celky. Do tohto stupňa je to dobré: toto je učebnica konzervatívneho politického realizmu, nie jednosvetová utópia.
Lessing ďalej uvádza, že tou najprirodzenejšou suverénnou jednotkou sú etnické skupiny: Angličania, Francúzi, Švédi, Rusi, Španieli, atď. Lessing tiež uznáva, že odlišnosti medzi národmi – o ktorých si myslí, že sú zapríčinené klímou – by eventuálne viedli i k odlišnostiam v ich ústavách.
Etnonacionalisti môžu tiež aplaudovať tejto myšlienke. Vieme, že tou najharmonickejšou a najfunkčnejšou spoločnosťou je rasovo, kultúrne, nábožensky a jazykovo homogénna spoločnosť.Tiež veríme, že najlepšou ústavou nie sú montérky jednej veľkosti určené každému, ale skôr unikátny odev šitý na mieru každému špecifickému duchu národa.
Ale Lessing je tiež realistom pokiaľ ide o problémy spojené s etnonacionalizmom. Etnicita môže zjednotiť štát, avšak tento proces sa deje na úkor rozdelenia štátov, položenia základov pre nedôveru a svár. My, ktorí si myslíme, že Nemci, Taliani a Angličania majú príliš mnoho spoločného na to, aby riskovali vzájomné prelievanie krvi, nariekame pre spory medzi Európanmi a máme za to, že potrebujeme nejaký druh nadpolitického alebo transnárodného poriadku, ktorý by urovnával spory medzi nami a koordinoval naše vzťahy s ďalšími rasovými a civilizačnými blokmi: islamom, Indiou, Afrikou, Čínou, atď.
Lessing si navyše uvedomuje, že ľudstvo má mnoho odlišných náboženstiev, ktoré tak skoro nezmiznú. Náboženstvo môže spájať ľudí, ale opäť na úkor ich oddelenia od ostatných náboženských komunít, vytvárajúc tak základy pre konflikt.
A nakoniec, Lessing si uvedomuje, že v každom politickom spoločenstve sú jednotlivci vzájomne rozdelení odlišnosťami v ich sile a bohatstve. Lessing kategoricky popiera ľudskú rovnosť. Niektorí ľudia budú vládnuť a ďalší budú ovládaní. Aj keby bol všetok majetok rovnomerne rozdelený medzi ľudí, nerovní ľudia budú spravovať svoje statky odlišne a za pár generácií tu budú opäť extrémy bohatstva a chudoby, ktoré môžu tiež viesť k spoločenským konfliktom.
Ako hovorí Falk „prostriedky pre zjednotenie ľudských bytostí, pre zabezpečenie ich šťastia prostredníctvom spojenia, ich tiež rozdelia.“ (s.23). Štát je zjednotený spoločnou etnicitou, ale etnicita, ktorá spája národ, tiež rozdeľuje susedov. Náboženstvo, ktoré spája skupinu, ju zároveň oddeľuje od stúpencov iných vier. A príslušnosť k spoločenskej triede nás zase oddeľuje od ostatných tried.
Povinnosťou dobrého štátnika je chrániť záujmy jeho ľudu. Povinnosťou zbožného veriaceho je chrániť záujmy jeho náboženstva. Svedomitý otec sa zase stará o záujmy jeho rodiny, či už je bohatý alebo chudobný. Ale keď vznikajú deštruktívne konflikty medzi národmi, náboženstvami a spoločenskými triedami, tak harmónia môže byť najlepšie zachovaná alebo obnovená jedine ľuďmi, ktorí sú ochotní ísť nad rámec ich partikulárnych povinností, aby tak slúžili záujmom väčšieho celku.
Človek môže dosiahnuť mier bez toho, aby prehodnotil záujmy iného prostredníctvom dobytia alebo umorenia. Ale mier prostredníctvom deštrukcie je nákladnejší ako mier dosiahnutý zmierom, ktorý si vyžaduje odvolávanie sa na všeobecnejšie záujmy.
Čo je zaujímavé, rovnako Ernst ako i Falk akceptujú modernú myšlienku, že účelom štátu je pomôcť nám dosiahnuť naše individuálne ciele. Popierajú klasickú myšlienku, že je tu spoločné dobro, ktorému musia jednotlivci podriadiť svoje súkromné ciele kedykoľvek sa dostanú do konfliktu. Napriek tomu sa odvolávajú na ideu vyššieho dobra, ktoré môže vyriešiť konflikty medzi viacerými partikulárnymi dobrami.
Lessing si uvedomuje, že v každom národe, náboženstve a v spoločenskej triede sú jednotlivci, ktorí nie sú iba poslušnými alebo malichernými partizánmi ich partikulárnej skupiny. Počas histórie títo jednotlivci často išli nad rámec povinností ich partikulárnej skupiny, pretože mali zmysel záväzku voči väčšiemu celku.
Navyše títo jednotlivci nie sú rozptýlení, osamotení a neúspešní. Sú spojení v ich vlastnej komunite, komunite, ktorá presahuje národné, náboženské a spoločenské rozdiely. Lessingov Falk tvrdí, že touto komunitou sú slobodomurári:
„Slobodomurármi môžu byť práve títo muži, ktorí majú na práci znovuobnovenie ľudskej solidarity, vrátane solidarity v ich vlastnom biznise.”
Starosť o ľudskú solidaritu ide nad rámec riešenia vlastných záležitosti či partikulárnej povinnosti človeka do tej miery ako je napríklad Francúzom, katolíkom alebo mešťanom. Ale nejde nad rámec povinnosti slobodomurára. V skutočnosti je starostlivosť o ľudskú solidaritu povinnosťou slobodomurára.
Toto je riešenie hádanky, ktorú Falk predstavuje Ernstovi na konci prvého rozhovoru:
Skutočnou túžbou slobodomurárov je dosiahnuť, aby bola väčšina túžob bežne nazývaných prebytočným dobrom (s.19).
Falk tiež dodáva, že pravou túžbou slobodomurárov je dobro, naozaj mimoriadne dobro. „Dobré túžby” sú ekvivalentom túžob nad rámec partikulárnych povinností. Ide o túžby, ktoré slúžia spoločnému dobru. Slobodomurárstvo umožňuje ísť nad rámec partikulárnych povinností, ktoré nie sú nevyhnutné v záujme spoločného dobra, t.j. ľudskej solidarity, čo je primárna povinnosť slobodomurára.
Lessing naráža na to, že konečným cieľom slobodomurárstva je svet, v ktorom odlišnosti v národnosti, náboženstve a (spoločenskej) triede stále existujú. Ale konflikty medzi nimi sú zmierňované a harmonizované pre väčšie dobro nadnárodnou elitou. V krátkosti, cieľom slobodomurárstva nie je univerzálny homogénny štát alebo ak si požičiam termín od Alexandra Kojeva „koniec histórie“, ale harmonický svet, v ktorom skutočná diverzita prekvitá a je zachovaná reálnymi hranicami a rozlišovaním.
Lessingov konzervativizmus je tiež evidentný v jeho odmietavom prístupe k slobodomurárom jeho doby, ktorí boli vášnivými partizánmi Americkej revolúcie. Lessingove ciele boli v jeho dobe zaiste radikálne a progresívne. Oponoval absolutistickej monarchii, náboženskej netolerantnosti a všetkým formám úzkoprsého šovinizmu. Ale nebol revolucionárom, pretože mal zmysel pre obmedzenosť ľudskej sily v zmene starobylých, organických inštitúcií. Vo svojom treťom rozhovore Falk jasne uvádza, že ľudstvo nemôže byť zjednotené do jediného celku a že konflikt nikdy nebude zrušený, ale iba zmiernený.
“Práca proti (nevyhnutným zlám ľudskej odlišnosti) môže byť príliš silným slovom, pokiaľ má byť chápaná ako snaha o ich odstránenie. Tieto zlá nemôžu byť odstránené. Zničilo by to štát. Nemali by byť dokonca ani očividnými pre tých, ktorí ich ešte nevnímajú ako zlá. Nanajvýš môžu byť zmiernené vzdialeným podnecovaním takéhoto vnímania v ľuďoch tým, že sa im umožní, aby zasiali výhonky, odpratali burinu a zastrihli nové rastliny. Teraz už chápete prečo som povedal, že musia prejsť stáročia, aby človek povedal „toto je ich práca“?”
V piatom rozhovore Falk hovorí:
„Slobodomurár pokojne čaká, kedy slnko vystúpi nahor a poskytne svetlo po dobu, v ktorej je mu umožnené žiariť tak dlho ako len chce a bude toho schopné. Jeho cieľom nie je sfúknuť sviečky a keď sú vyhasnuté náhle si uvedomiť, že zvyšok treba zapáliť alebo poskytnúť ďalšie svetlo.“
Úsvitom sa samozrejme myslí Osvietenstvo. Sviečky sú existujúce inštitúcie. Revolucionár rýchlo sfúkne sviečky pred svitaním a tak nás nechá potkýnať sa v temnote. Pravý slobodomurár má trpezlivosť vyčkávať, kým sa neobjavia nové inštitúcie. A keď sa objavia, staré sviečky nechá nepoškodené, aby aj naďalej svietili – pre turistov.
Lessing tvrdí, že jeho práca je ukážkou správania slobodomurárov jeho doby, ktorí sa usilujú o vytvorenie meritokratickej komunity, ktorá presahuje rozdelenie národností, náboženstva a spoločenskej triedy. Lessing tvrdí, že slobodomurárstvo je otvorená konšpirácia, pokiaľ ide o jeho prostriedky a ciele. Ale slobodomurárstvo odvádza pozornosť ľudí od jeho primárneho projektu dvomi spôsobmi:
Za prvé, odvádza pozornosť od ich otvorene sekulárnej agendy tým, že slobodomurári propagujú myšlienku, že sú primárne ezoterickým, iniciačným náboženským rádom.
Za druhé, keďže väčšina ľudí stále podozrieva slobodomurárov zo sekulárnej agendy, tak slobodomurári protichodne naznačujú, že sú o vzájomnej pomoci a filantropii a príliš pijú a nosia zábavné klobúky. Lessing však trvá na tom, že cieľ slobodomurárstva je kompletne sekulárny, ale i vznešený a mimoriadne vážny.
„Skutočné túžby slobodomurárov sú tak veľkolepé a majú taký dlhý interval, že musia prejsť storočia predtým než bude možné povedať: toto bola ich práca. Ale už vykonali mnoho dobrého v tomto svete, zdôrazňujem, v tomto svete. A pokračujú vo svojej práci pre dobro, ktoré má byť na svete, zdôrazňujem, na svete.“ (s.19)
Upozorňujem, že týmto vznešeným svetovo-historickým cieľom je svet, v ktorom rôznorodosť prekvitá v harmónii skôr než by zničila samú seba v konflikte.
Slobodomurárstvo je iniciačná spoločnosť, v ktorej je tradícia odovzdávaná z učiteľa na žiaka. Falk však od samého začiatku odmieta rovnako iniciáciu, ako i tradíciu. Neverí, že je slobodomurárom len z toho dôvodu, že bol prijatý ako slobodomurár. Namiesto toho verí, že je slobodomurárom preto, že rozumie podstate a účelu slobodomurárstva. Falk verí, že účelu a podstate slobodomurárstva môže porozumieť i bez iniciácie, pretože slobodomurárstvo je „nevyhnutnosť“ zakotvená v povahe človeka a občianskej spoločnosti (s.16). Ak by slobodomurárstvo nebolo zakotvené v povahe potom by bolo iba nadbytkom obyčajnej konvencie, ktorú možno získať od ostatných ľudí. Čiže slová, symboly a rituály slobodomurárstva, ktoré sú iba konvenčné, musia byť vonkajšou povahou slobodomurárstva.
To naznačuje, že tu môžu byť iba formálni slobodomurári: ľudia, ktorí boli zasvätení do slobodomurárstva, ale nechápu jeho pravej podstate a účelu. Taktiež to naznačuje, že tu môžu byť praví slobodomurári, ktorí nikdy nevstúpili do lóže, pretože sa k svojmu slobodomurárstvu dopracovali sami: vyplýva z ich povahy. Falk tvrdí, že slobodomurárstvo má rovnaký vzťah k lóži ako kresťanstvo k cirkvi a je jasné, že Falk je protestant alebo dokonca deista, to znamená, že má prístup k náboženskej pravde bez toho, aby mu bola sprostredkovaná náboženskou tradíciou a inštitúciami.
Lessing tvrdí, že slobodomurárstvo je tak staré, ako samotná ľudská spoločnosť. To samozrejme nie je pravda, pokiaľ by hovoril o historicky existujúcom slobodomurárstve. Zároveň to jasne naznačuje, žeLessing používa výraz „slobodomurárstvo“ ako všeobecný termín pre akúkoľvek formu spoločenstva, ktoré sa snaží prekonať úzke partikularizmy národa, náboženstva a triedy. Falk tvrdí, že v každej spoločnosti sa vedúci občania zhromaždia spolu okolo stola s jedlom a vínom, aby rozšírili svoje perspektívy, harmonizovali partikulárne záujmy a pracovali pre spoločné dobro.
Lessing nám neponúka špecifické historické príklady. Veď ako by aj mohol, ak takéto skupiny pôsobia v utajení? Jednoducho vyvodzuje existenciu takýchto spoločenstiev z ich nevyhnutnosti. Prinajmenšom môžeme povedať, že každá spoločnosť, ktorá je vybavená k tomu, aby riešila existenčné výzvy a prekvitala musí mať takéto skupiny. Mohli by sme napríklad interpretovať, že Nočná rada v Platónovej Ústave je akýmsi druhom ideálneho konzervatívneho slobodomurárstva. Ale to je opäť iba ďalšia teória, nie historický príklad.
Nemecký politický teoretik 20-teho storočia Carl Schmitt oponoval slobodomurárstvu, ale Lessingovo ideálne slobodomurárstvo sa v mnohom prekrýva s jeho politickou teóriou. Za prvé, Schmitt si rovnako ako Lessing uvedomuje, že ľudská odlišnosť a z toho dôvodu i konflikt nemôžu byť nikdy zrušené. Môžu byť iba zmiernené. Za druhé, Schmitt a Lessing sú si vedomí, že dobro politického poriadku si vyžaduje niekoho, kto pôsobí nad rámec tohto poriadku. Pre Schmitta je to suverén, ktorý je splnomocnený k tomu, aby rozhodoval o tom, kedy existujúce inštitúcie čelia kríze, ktorú nedokážu ustáť. Pre Lessinga sú to slobodomurári, ktorí pôsobia nad rámec existujúcich inštitúcii, riešia konflikty, ktoré sami nedokážu zvládnuť. Toto nie je plná funkcia suverenity, ale jedna z dôležitých.
Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo sa tiež prekrýva s tureckým príspevkom k politickej filozofii, myšlienkou „hlbokého štátu“ (deren devlet). Turecký hlboký štát pozostáva zo skrytej siete sústredenej v armáde a v spravodajských službách, ale zasahuje tiež do súdnictva a podnikateľského sektora a prekrýva sa s organizovaným zločinom a krypto-židovskou Dönmehkomunitou. Účelom hlbokého štátu je zachovať sekulárnu kemalistickú ústavu proti hrozbe islamizmu, ľavicového radikalizmu a kurdského separatizmu. Počas politických kríz hlboký štát, konajúci prostredníctvom armády, pozastavil demokratické inštitúcie, aby zachoval kemalistický štát.
Každá spoločnosť má – alebo bude musieť mať v podmienkach krízového stavu – hlboký štát, t.j. skupinu, ktorá stojí nad rámcom oficiálnych inštitúcií a ktorá je poslednou líniou obrany systému. Jedná sa o určitý druh slobodomurárstva, hoci pre Lessinga pravý slobodomurár nie je iba partizánom jeho vlastného štátu, ale slúži tiež širším záujmom. Podľa Lessinga by najvyššia forma slobodomurárstva fungovala ako „hlboký štát“ celého sveta. Svetová vláda môže byť nemožným cieľom, ale jej žiaduce črty môžu byť uskutočňované pomocou slobodomurárstva.
Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo má málo čo robiť s historickým slobodomurárstvom. Ale Lessing sa nepokúša popisovať existujúce slobodomurárstvo. Pokúša sa ho pretvoriť. Takže ponechajme historické slobodomurárstvo stranou a jednoducho sa zamyslime nad Lessingovou myšlienkou.
Verím, že bieli potrebujú niečo ako Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo, nielen kvôli riešeniu konfliktov, ale tiež preto, aby slúžilo ako strážca zákona a inteligencie našej rasy. K tomu aby sme prežili, bieli zúfalo potrebujú víziu a dlhodobé plánovanie. Musíme odmietnuť populistickú podozrievavosť voči transnárodným elitám. Neprežijeme, pokiaľ budeme premýšľať v malom a budeme hlúpi. Prežijeme jedine vtedy, ak budeme uvažovať vo väčšom a múdrejšie ako naši nepriatelia. Najlepším spôsobom ako poraziť elitu je byť lepším ako elita. Transnárodnú elitu nášho nepriateľa porazíme jedine s našou vlastnou.
Lessingova vízia sveta, v ktorom rozmanité národy, náboženstvá a triedy prosperujú vo vnútri reálnych hraníc, harmonizované prostredníctvom práce slobodomyseľných transnárodných elít, pre ktorých je blaho celku ich vlastnou záležitosťou, je rovnako i víziou Novej pravice.
Pokiaľ chce európsky človek v poriadku prežívať so všetkými našimi odlišnosťami, potom potrebujeme tento druh slobodomurárstva. V skutočnosti Nová pravica už funguje týmto spôsobom. A ak chce svet prežiť so všetkými svojimi odlišnosťami neporušený – a ak chce Európa žiť v mieri s ostatnými globálnymi civilizačnými blokmi – tí najslobodomyseľnejší z nás sa musia stretnúť s najslobodomyseľnejšími z nich.
Tak kedy začneme? Ak mal Lessing pravdu, tak kdekoľvek sa slobodomyseľní ľudia zídu, aby diskutovali o blahu sveta je slobodomurárstvo v pohybe. Takže sa nepýtajte kedy začneme, pretože už sme začali.
Source: http://www.protiprudu.org/lessingovo-idealne-konzervativne-slobodomurarstvo/
Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo
English original here
Gotthold Ephraim Lessing (1729–1781) bol nemecký filozof, dramatik a esejista. A bol tiež slobodomurár. Dňa 14. októbra 1771 bol zasvätený do slobodomurárstva v lóži Troch zlatých ruží v Hamburgu. Lessing mal očividne veľké nádeje v slobodomurárstvo, ale pomerne rýchlo ich stratil. V rokoch 1776-77 napísal dielo Ernst a Falk: Rozhovory pre slobodomurárov, ktoré bolo venované vojvodovi Ferdinandovi z Brunswicku, jednému z najvýznamnejších slobodomurárov.
Mám za to, že v jeho rozhovoroch postava Falka vyjadruje Lessingovu vlastnú ideálnu verziu slobodomurárstva, zatiaľ čo skúsenosti Ernsta predstavujú Lessingove sklamanie z reality, konkrétne zo snobizmu a okultizmu slobodomurárstva. Napriek tomu postava Falka bráni slobodomurárstvo pred námietkami Ernsta. To, čo sa v tomto procese objaví, je nezvyčajná forma slobodomurárstva, ktoré je anti-rovnostárske, politicky konzervatívne – špecificky konzervatívne pokiaľ ide o historické identity a národné odlišnosti – a založené na večných princípoch prirodzeného zákona, ktorý môže byť poznaný rozumom, na rozdiel od mystickej tradície odovzdanej prostredníctvom iniciácie. V krátkosti, toto nie je váš bežný slobodomurár.
Väčšina dnešných pravičiarov považuje slobodomurárstvo za podvratnú inštitúciu oponujúcu kresťanstvu, monarchii a nacionalizmu a propagujúcu sekularizmus, republikanizmus a globalizmus. Avšak ja som stále viac v pozore pred reakčným anti-modernizmom. Ak by som žil v 18. storočí, tak by som bol ľavicový radikál. Myslím, že oddelenie cirkvi od štátu, náboženská sloboda a politický sekularizmus sú všetko pozitívne veci. A som presvedčený, že absolutistická monarchia nie je dobrý nápad. Monarchia môže byť v pohode, ak je konštitučnou, t.j. viazanou právom a je sčasti zmiešaným režimom, ktorý vyrovnáva ľudové a aristokratické sily. Za tieto príspevky slobodomurárom aplaudujem, pretože ich považujem za skutočné zlepšenie, jednoducho pokrok.
Rovnako tlieskam slobodomurárstvu za jeho pátranie po nadnárodných inštitúciách, ktoré môžu pomôcť urovnávať konflikty medzi odlišnými štátmi a vyhnúť sa alebo spomaliť hrozbu vojny. Avšak ako nacionalista oponujem globalizácii, t,j. snahe o jednu svetovú vládu a/alebo ekonomický systém kvôli ich ničivým dôsledkom: zbúraniu hraníc, homogenizácii kultúr a rasovému miešaniu.
Bol som potešený, keď som zistil, že Lessingov Ernst a Falk predstavujú poňatie slobodomurárstva, ktoré explicitne odmieta globálnu vládu a praje si zachovať odlišnosti medzi rozmanitými národmi a štátmi, zatiaľ čo si je plne vedomé, že potrebujeme inštitúcie, ktoré by zabránili tomu, aby tieto odlišnosti viedli k nenávisti a krviprelievaniu.
Ide o poňatie slobodomurárstva, ktoré napomáha k zmiereniu konkurenčných tendencií v súčasnej Novej pravici, ktorá je rozdelená medzi obhajcami „malicherného“ nacionalizmu, ktorí chcú Európu, ktorá má stovky vlajok a obhajcami „grandiózneho“ nacionalizmu, ktorí snívajú o politicky zjednotenej Európe, od Islandu až po Vladivostok.
Ernst a Falk pozostáva z piatich rozhovorov a hlavný argument diela nájdeme v druhom. Lessing argumentuje, že i v prípade ak by bola vymyslená tá najlepšia ústava, stále by to neznamenalo potrebu jednej svetovej vlády. Takúto vládu by nebolo možné riadiť. Takáto sila by musela prejsť na menšie celky. Do tohto stupňa je to dobré: toto je učebnica konzervatívneho politického realizmu, nie jednosvetová utópia.
Lessing ďalej uvádza, že tou najprirodzenejšou suverénnou jednotkou sú etnické skupiny: Angličania, Francúzi, Švédi, Rusi, Španieli, atď. Lessing tiež uznáva, že odlišnosti medzi národmi – o ktorých si myslí, že sú zapríčinené klímou – by eventuálne viedli i k odlišnostiam v ich ústavách.
Etnonacionalisti môžu tiež aplaudovať tejto myšlienke. Vieme, že tou najharmonickejšou a najfunkčnejšou spoločnosťou je rasovo, kultúrne, nábožensky a jazykovo homogénna spoločnosť.Tiež veríme, že najlepšou ústavou nie sú montérky jednej veľkosti určené každému, ale skôr unikátny odev šitý na mieru každému špecifickému duchu národa.
Ale Lessing je tiež realistom pokiaľ ide o problémy spojené s etnonacionalizmom. Etnicita môže zjednotiť štát, avšak tento proces sa deje na úkor rozdelenia štátov, položenia základov pre nedôveru a svár. My, ktorí si myslíme, že Nemci, Taliani a Angličania majú príliš mnoho spoločného na to, aby riskovali vzájomné prelievanie krvi, nariekame pre spory medzi Európanmi a máme za to, že potrebujeme nejaký druh nadpolitického alebo transnárodného poriadku, ktorý by urovnával spory medzi nami a koordinoval naše vzťahy s ďalšími rasovými a civilizačnými blokmi: islamom, Indiou, Afrikou, Čínou, atď.
Lessing si navyše uvedomuje, že ľudstvo má mnoho odlišných náboženstiev, ktoré tak skoro nezmiznú. Náboženstvo môže spájať ľudí, ale opäť na úkor ich oddelenia od ostatných náboženských komunít, vytvárajúc tak základy pre konflikt.
A nakoniec, Lessing si uvedomuje, že v každom politickom spoločenstve sú jednotlivci vzájomne rozdelení odlišnosťami v ich sile a bohatstve. Lessing kategoricky popiera ľudskú rovnosť. Niektorí ľudia budú vládnuť a ďalší budú ovládaní. Aj keby bol všetok majetok rovnomerne rozdelený medzi ľudí, nerovní ľudia budú spravovať svoje statky odlišne a za pár generácií tu budú opäť extrémy bohatstva a chudoby, ktoré môžu tiež viesť k spoločenským konfliktom.
Ako hovorí Falk „prostriedky pre zjednotenie ľudských bytostí, pre zabezpečenie ich šťastia prostredníctvom spojenia, ich tiež rozdelia.“ (s.23). Štát je zjednotený spoločnou etnicitou, ale etnicita, ktorá spája národ, tiež rozdeľuje susedov. Náboženstvo, ktoré spája skupinu, ju zároveň oddeľuje od stúpencov iných vier. A príslušnosť k spoločenskej triede nás zase oddeľuje od ostatných tried.
Povinnosťou dobrého štátnika je chrániť záujmy jeho ľudu. Povinnosťou zbožného veriaceho je chrániť záujmy jeho náboženstva. Svedomitý otec sa zase stará o záujmy jeho rodiny, či už je bohatý alebo chudobný. Ale keď vznikajú deštruktívne konflikty medzi národmi, náboženstvami a spoločenskými triedami, tak harmónia môže byť najlepšie zachovaná alebo obnovená jedine ľuďmi, ktorí sú ochotní ísť nad rámec ich partikulárnych povinností, aby tak slúžili záujmom väčšieho celku.
Človek môže dosiahnuť mier bez toho, aby prehodnotil záujmy iného prostredníctvom dobytia alebo umorenia. Ale mier prostredníctvom deštrukcie je nákladnejší ako mier dosiahnutý zmierom, ktorý si vyžaduje odvolávanie sa na všeobecnejšie záujmy.
Čo je zaujímavé, rovnako Ernst ako i Falk akceptujú modernú myšlienku, že účelom štátu je pomôcť nám dosiahnuť naše individuálne ciele. Popierajú klasickú myšlienku, že je tu spoločné dobro, ktorému musia jednotlivci podriadiť svoje súkromné ciele kedykoľvek sa dostanú do konfliktu. Napriek tomu sa odvolávajú na ideu vyššieho dobra, ktoré môže vyriešiť konflikty medzi viacerými partikulárnymi dobrami.
Lessing si uvedomuje, že v každom národe, náboženstve a v spoločenskej triede sú jednotlivci, ktorí nie sú iba poslušnými alebo malichernými partizánmi ich partikulárnej skupiny. Počas histórie títo jednotlivci často išli nad rámec povinností ich partikulárnej skupiny, pretože mali zmysel záväzku voči väčšiemu celku.
Navyše títo jednotlivci nie sú rozptýlení, osamotení a neúspešní. Sú spojení v ich vlastnej komunite, komunite, ktorá presahuje národné, náboženské a spoločenské rozdiely. Lessingov Falk tvrdí, že touto komunitou sú slobodomurári:
„Slobodomurármi môžu byť práve títo muži, ktorí majú na práci znovuobnovenie ľudskej solidarity, vrátane solidarity v ich vlastnom biznise.”
Starosť o ľudskú solidaritu ide nad rámec riešenia vlastných záležitosti či partikulárnej povinnosti človeka do tej miery ako je napríklad Francúzom, katolíkom alebo mešťanom. Ale nejde nad rámec povinnosti slobodomurára. V skutočnosti je starostlivosť o ľudskú solidaritu povinnosťou slobodomurára.
Toto je riešenie hádanky, ktorú Falk predstavuje Ernstovi na konci prvého rozhovoru:
Skutočnou túžbou slobodomurárov je dosiahnuť, aby bola väčšina túžob bežne nazývaných prebytočným dobrom (s.19).
Falk tiež dodáva, že pravou túžbou slobodomurárov je dobro, naozaj mimoriadne dobro. „Dobré túžby” sú ekvivalentom túžob nad rámec partikulárnych povinností. Ide o túžby, ktoré slúžia spoločnému dobru. Slobodomurárstvo umožňuje ísť nad rámec partikulárnych povinností, ktoré nie sú nevyhnutné v záujme spoločného dobra, t.j. ľudskej solidarity, čo je primárna povinnosť slobodomurára.
Lessing naráža na to, že konečným cieľom slobodomurárstva je svet, v ktorom odlišnosti v národnosti, náboženstve a (spoločenskej) triede stále existujú. Ale konflikty medzi nimi sú zmierňované a harmonizované pre väčšie dobro nadnárodnou elitou. V krátkosti, cieľom slobodomurárstva nie je univerzálny homogénny štát alebo ak si požičiam termín od Alexandra Kojeva „koniec histórie“, ale harmonický svet, v ktorom skutočná diverzita prekvitá a je zachovaná reálnymi hranicami a rozlišovaním.
Lessingov konzervativizmus je tiež evidentný v jeho odmietavom prístupe k slobodomurárom jeho doby, ktorí boli vášnivými partizánmi Americkej revolúcie. Lessingove ciele boli v jeho dobe zaiste radikálne a progresívne. Oponoval absolutistickej monarchii, náboženskej netolerantnosti a všetkým formám úzkoprsého šovinizmu. Ale nebol revolucionárom, pretože mal zmysel pre obmedzenosť ľudskej sily v zmene starobylých, organických inštitúcií. Vo svojom treťom rozhovore Falk jasne uvádza, že ľudstvo nemôže byť zjednotené do jediného celku a že konflikt nikdy nebude zrušený, ale iba zmiernený.
“Práca proti (nevyhnutným zlám ľudskej odlišnosti) môže byť príliš silným slovom, pokiaľ má byť chápaná ako snaha o ich odstránenie. Tieto zlá nemôžu byť odstránené. Zničilo by to štát. Nemali by byť dokonca ani očividnými pre tých, ktorí ich ešte nevnímajú ako zlá. Nanajvýš môžu byť zmiernené vzdialeným podnecovaním takéhoto vnímania v ľuďoch tým, že sa im umožní, aby zasiali výhonky, odpratali burinu a zastrihli nové rastliny. Teraz už chápete prečo som povedal, že musia prejsť stáročia, aby človek povedal „toto je ich práca“?”
V piatom rozhovore Falk hovorí:
„Slobodomurár pokojne čaká, kedy slnko vystúpi nahor a poskytne svetlo po dobu, v ktorej je mu umožnené žiariť tak dlho ako len chce a bude toho schopné. Jeho cieľom nie je sfúknuť sviečky a keď sú vyhasnuté náhle si uvedomiť, že zvyšok treba zapáliť alebo poskytnúť ďalšie svetlo.“
Úsvitom sa samozrejme myslí Osvietenstvo. Sviečky sú existujúce inštitúcie. Revolucionár rýchlo sfúkne sviečky pred svitaním a tak nás nechá potkýnať sa v temnote. Pravý slobodomurár má trpezlivosť vyčkávať, kým sa neobjavia nové inštitúcie. A keď sa objavia, staré sviečky nechá nepoškodené, aby aj naďalej svietili – pre turistov.
Lessing tvrdí, že jeho práca je ukážkou správania slobodomurárov jeho doby, ktorí sa usilujú o vytvorenie meritokratickej komunity, ktorá presahuje rozdelenie národností, náboženstva a spoločenskej triedy. Lessing tvrdí, že slobodomurárstvo je otvorená konšpirácia, pokiaľ ide o jeho prostriedky a ciele. Ale slobodomurárstvo odvádza pozornosť ľudí od jeho primárneho projektu dvomi spôsobmi:
Za prvé, odvádza pozornosť od ich otvorene sekulárnej agendy tým, že slobodomurári propagujú myšlienku, že sú primárne ezoterickým, iniciačným náboženským rádom.
Za druhé, keďže väčšina ľudí stále podozrieva slobodomurárov zo sekulárnej agendy, tak slobodomurári protichodne naznačujú, že sú o vzájomnej pomoci a filantropii a príliš pijú a nosia zábavné klobúky. Lessing však trvá na tom, že cieľ slobodomurárstva je kompletne sekulárny, ale i vznešený a mimoriadne vážny.
„Skutočné túžby slobodomurárov sú tak veľkolepé a majú taký dlhý interval, že musia prejsť storočia predtým než bude možné povedať: toto bola ich práca. Ale už vykonali mnoho dobrého v tomto svete, zdôrazňujem, v tomto svete. A pokračujú vo svojej práci pre dobro, ktoré má byť na svete, zdôrazňujem, na svete.“ (s.19)
Upozorňujem, že týmto vznešeným svetovo-historickým cieľom je svet, v ktorom rôznorodosť prekvitá v harmónii skôr než by zničila samú seba v konflikte.
Slobodomurárstvo je iniciačná spoločnosť, v ktorej je tradícia odovzdávaná z učiteľa na žiaka. Falk však od samého začiatku odmieta rovnako iniciáciu, ako i tradíciu. Neverí, že je slobodomurárom len z toho dôvodu, že bol prijatý ako slobodomurár. Namiesto toho verí, že je slobodomurárom preto, že rozumie podstate a účelu slobodomurárstva. Falk verí, že účelu a podstate slobodomurárstva môže porozumieť i bez iniciácie, pretože slobodomurárstvo je „nevyhnutnosť“ zakotvená v povahe človeka a občianskej spoločnosti (s.16). Ak by slobodomurárstvo nebolo zakotvené v povahe potom by bolo iba nadbytkom obyčajnej konvencie, ktorú možno získať od ostatných ľudí. Čiže slová, symboly a rituály slobodomurárstva, ktoré sú iba konvenčné, musia byť vonkajšou povahou slobodomurárstva.
To naznačuje, že tu môžu byť iba formálni slobodomurári: ľudia, ktorí boli zasvätení do slobodomurárstva, ale nechápu jeho pravej podstate a účelu. Taktiež to naznačuje, že tu môžu byť praví slobodomurári, ktorí nikdy nevstúpili do lóže, pretože sa k svojmu slobodomurárstvu dopracovali sami: vyplýva z ich povahy. Falk tvrdí, že slobodomurárstvo má rovnaký vzťah k lóži ako kresťanstvo k cirkvi a je jasné, že Falk je protestant alebo dokonca deista, to znamená, že má prístup k náboženskej pravde bez toho, aby mu bola sprostredkovaná náboženskou tradíciou a inštitúciami.
Lessing tvrdí, že slobodomurárstvo je tak staré, ako samotná ľudská spoločnosť. To samozrejme nie je pravda, pokiaľ by hovoril o historicky existujúcom slobodomurárstve. Zároveň to jasne naznačuje, žeLessing používa výraz „slobodomurárstvo“ ako všeobecný termín pre akúkoľvek formu spoločenstva, ktoré sa snaží prekonať úzke partikularizmy národa, náboženstva a triedy. Falk tvrdí, že v každej spoločnosti sa vedúci občania zhromaždia spolu okolo stola s jedlom a vínom, aby rozšírili svoje perspektívy, harmonizovali partikulárne záujmy a pracovali pre spoločné dobro.
Lessing nám neponúka špecifické historické príklady. Veď ako by aj mohol, ak takéto skupiny pôsobia v utajení? Jednoducho vyvodzuje existenciu takýchto spoločenstiev z ich nevyhnutnosti. Prinajmenšom môžeme povedať, že každá spoločnosť, ktorá je vybavená k tomu, aby riešila existenčné výzvy a prekvitala musí mať takéto skupiny. Mohli by sme napríklad interpretovať, že Nočná rada v Platónovej Ústave je akýmsi druhom ideálneho konzervatívneho slobodomurárstva. Ale to je opäť iba ďalšia teória, nie historický príklad.
Nemecký politický teoretik 20-teho storočia Carl Schmitt oponoval slobodomurárstvu, ale Lessingovo ideálne slobodomurárstvo sa v mnohom prekrýva s jeho politickou teóriou. Za prvé, Schmitt si rovnako ako Lessing uvedomuje, že ľudská odlišnosť a z toho dôvodu i konflikt nemôžu byť nikdy zrušené. Môžu byť iba zmiernené. Za druhé, Schmitt a Lessing sú si vedomí, že dobro politického poriadku si vyžaduje niekoho, kto pôsobí nad rámec tohto poriadku. Pre Schmitta je to suverén, ktorý je splnomocnený k tomu, aby rozhodoval o tom, kedy existujúce inštitúcie čelia kríze, ktorú nedokážu ustáť. Pre Lessinga sú to slobodomurári, ktorí pôsobia nad rámec existujúcich inštitúcii, riešia konflikty, ktoré sami nedokážu zvládnuť. Toto nie je plná funkcia suverenity, ale jedna z dôležitých.
Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo sa tiež prekrýva s tureckým príspevkom k politickej filozofii, myšlienkou „hlbokého štátu“ (deren devlet). Turecký hlboký štát pozostáva zo skrytej siete sústredenej v armáde a v spravodajských službách, ale zasahuje tiež do súdnictva a podnikateľského sektora a prekrýva sa s organizovaným zločinom a krypto-židovskou Dönmehkomunitou. Účelom hlbokého štátu je zachovať sekulárnu kemalistickú ústavu proti hrozbe islamizmu, ľavicového radikalizmu a kurdského separatizmu. Počas politických kríz hlboký štát, konajúci prostredníctvom armády, pozastavil demokratické inštitúcie, aby zachoval kemalistický štát.
Každá spoločnosť má – alebo bude musieť mať v podmienkach krízového stavu – hlboký štát, t.j. skupinu, ktorá stojí nad rámcom oficiálnych inštitúcií a ktorá je poslednou líniou obrany systému. Jedná sa o určitý druh slobodomurárstva, hoci pre Lessinga pravý slobodomurár nie je iba partizánom jeho vlastného štátu, ale slúži tiež širším záujmom. Podľa Lessinga by najvyššia forma slobodomurárstva fungovala ako „hlboký štát“ celého sveta. Svetová vláda môže byť nemožným cieľom, ale jej žiaduce črty môžu byť uskutočňované pomocou slobodomurárstva.
Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo má málo čo robiť s historickým slobodomurárstvom. Ale Lessing sa nepokúša popisovať existujúce slobodomurárstvo. Pokúša sa ho pretvoriť. Takže ponechajme historické slobodomurárstvo stranou a jednoducho sa zamyslime nad Lessingovou myšlienkou.
Verím, že bieli potrebujú niečo ako Lessingovo ideálne konzervatívne slobodomurárstvo, nielen kvôli riešeniu konfliktov, ale tiež preto, aby slúžilo ako strážca zákona a inteligencie našej rasy. K tomu aby sme prežili, bieli zúfalo potrebujú víziu a dlhodobé plánovanie. Musíme odmietnuť populistickú podozrievavosť voči transnárodným elitám. Neprežijeme, pokiaľ budeme premýšľať v malom a budeme hlúpi. Prežijeme jedine vtedy, ak budeme uvažovať vo väčšom a múdrejšie ako naši nepriatelia. Najlepším spôsobom ako poraziť elitu je byť lepším ako elita. Transnárodnú elitu nášho nepriateľa porazíme jedine s našou vlastnou.
Lessingova vízia sveta, v ktorom rozmanité národy, náboženstvá a triedy prosperujú vo vnútri reálnych hraníc, harmonizované prostredníctvom práce slobodomyseľných transnárodných elít, pre ktorých je blaho celku ich vlastnou záležitosťou, je rovnako i víziou Novej pravice.
Pokiaľ chce európsky človek v poriadku prežívať so všetkými našimi odlišnosťami, potom potrebujeme tento druh slobodomurárstva. V skutočnosti Nová pravica už funguje týmto spôsobom. A ak chce svet prežiť so všetkými svojimi odlišnosťami neporušený – a ak chce Európa žiť v mieri s ostatnými globálnymi civilizačnými blokmi – tí najslobodomyseľnejší z nás sa musia stretnúť s najslobodomyseľnejšími z nich.
Tak kedy začneme? Ak mal Lessing pravdu, tak kdekoľvek sa slobodomyseľní ľudia zídu, aby diskutovali o blahu sveta je slobodomurárstvo v pohybe. Takže sa nepýtajte kedy začneme, pretože už sme začali.
Source: http://www.protiprudu.org/lessingovo-idealne-konzervativne-slobodomurarstvo/