“Light” by Fidus
1,153 words
English original here
V Spojených štátoch a vo väčšine bieleho sveta bude dnes každému dieťaťu dosť starému na to, aby rozumelo jazyku, povedané, že by malo cítiť vinu za zločiny svojich predkov. Vinu pre obsadenie, dobývanie, zotročovanie a zabíjanie nebielych na celom svete… A ako bonus vinu za odhadzovanie odpadkov. Vinu nie iba pre svoje vlastné zločiny, ale pre zločiny iných ľudí rovnakej rasy.
Ale bude mu tiež povedané, že by nemalo pociťovať žiadnu hrdosť na úžasné výdobytky jeho rasy. Žiadnu hrdosť na pyramídy a panteón, žiadnu hrdosť na oblúky a kupoly, žiadnu hrdosť na belošskú vedu, techniku a medicínu, žiadnu hrdosť na slávu európskeho maliarstva a sochárstva, či hudby, žiadnu hrdosť na Platóna, Shakespeara a Dostojevského, žiadnu hrdosť na preskúmanie sveta a dobytie vesmíru, žiadnu hrdosť pre akékoľvek úspechy iných ľudí jeho rasy, s výnimkou hrdosti na vlastné úspechy.
Ale ak je odôvodnené pociťovať bielu vinu, potom je tiež odôvodnené pociťovať bielu hrdosť.
Je to podvratná myšlienka, pretože pri súvahe dôvodov pre bielu vinu a bielu hrdosť, bieli možno zistia, že môžu byť ďaleko viac hrdí ako vinní. Potom sa možno rozhodnú odolávať svojmu vyvlastneniu.
Obhajcovia bieleho vyvlastnenia budú preto ustupovať do posledného útočišťa pre etnicko-politických darebákov a zbabelcov : individualizmu. Budú vás zbožne poučovať o tom, že tu nie sú žiadne skupiny, iba jednotlivci, že dokonca, ak aj biela rasa vyprodukovala viac kreatívnych jednotlivcov ako iné rasy, tak iba jednotlivci – a nie rasa – by tým mali byť poctení, že jedinou osobou, ktorá mala právo pociťovať hrdosť na Edisonove úspechy bol Edison, pretože sa o to zaslúžil a nikto iný nemá právo cítiť hrdosť, pokiaľ sa o ňu nezaslúžil vlastným úsilím, že ľudia, ktorí cítia hrdosť na úspechy ich rasových bratov sú len úbožiaci, ktorí potrebujú získať sebaúctu z úspechov druhých, pretože sami nič nedosiahli, atď.
Individualistický argument znie takto: Jediná hrdosť, na ktorú máš právo je hrdosť na tvoje vlastné úspechy. Rasová hrdosť je hrdosť na úspechy druhých. Preto nemáme právo na rasovú hrdosť.
Pripúšťam, že nemáme, prísne vzaté, „zaslúženú“ hrdosť, ktorú cítime za úspechy druhých. Ale falošným predpokladom individualistického argumentu je, že nemáme právo na veci, o ktoré sme sa nezaslúžili. Niečo hodnotné, čo sme prijali od iných bez toho, aby sme sa o to zaslúžili nazývame „darom“.
Ale dáva zmysel popisovať dobrá, ktoré nám zanechali predkovia a príbuzní ako „dary“?
Myslím, že áno. Zaiste nedáva zmysel nazývať to výmenným vzťahom, keďže tu neexistuje žiaden spôsob ako vyplatiť dobrodincov, ktorí sú mŕtvi alebo anonymní. Navyše jednou z funkcií poslednej vôle je udeliť dary po smrti, keď už tu nebude žiadna možnosť výmeny. Človek môže dokonca dať dary úplne cudzím ľuďom a vzdialeným budúcim generáciám.
Kreatívny génius si možno počas života vezme peniaze za svoju prácu. Ale potom čo zomrie, sa jeho zozbierané práce stávajú darom pre budúce generácie. Určite nemôžeme vrátiť naspäť Aristotelovi alebo Galileovi, či Mozartovi nič, čo by malo rovnakú hodnotu ako to čo nám dali. Dali nám až príliš veľa a zároveň nemôžu prijať odmenu.
Nepochybne máme „právo“ na veci, ktoré sme prijali ako dary. Ak môže byť rasová hrdosť chápaná ako dar, potom máme právo ju cítiť.
Ale keď nám niekto dá dar, tak ho prirodzene chceme transformovať do výmeny. Prijatie daru nás stavia do pozície dlžníka, čo nie je príjemný pocit. Ale výmena nás stavia na rovnakú pozíciu, čo je viac v súlade s našim zmyslom pre dôstojnosť a túžbou po nezávislosti. Preto uspokojíme samých seba obyčajným predstieraním výmeny tým, že svojmu dobrodincovi poďakujeme.
Ale ako poďakujem ľuďom, ktorí sú anonymní alebo dlho po smrti? Mojim vzdialeným predkom a rasových príbuzných, na ktorých som hrdí?
Určite nie zaspávaním na vavrínoch alebo privlastnením si ich úspechov, čo je detinské individualistické obvinenie.
Za prvé, môžeme sa stať hodnotnými príjemcami toho, čo nám dali, tým že sa naučíme vážiť si našu históriu a kultúru.
Za druhé, keďže je nemožné vrátiť im ich dedičstvo, môžeme ho jedine odovzdať budúcim generáciám, tak aby naďalej mohli žiť s ich prácami.
Za tretie, môžeme im poďakovať tak, že sa staneme hodní hrdosti, ktorú nám dali, tým že sami dosiahneme niečo veľké.
Za štvrté, môžeme pracovať na zachovaní a odovzdaní genetického dedičstva, vďaka ktorému je naše kultúrne dedičstvo možné.
V dnešných časoch rasového ohrozenia bude tou najvyššou a najušľachtilejšou vecou, ktorú môže ktokoľvek z nás urobiť, spolupráca na zaistení prežitia a rozkvetu bielej rasy, tak aby sme mohli zrodiť nových Leonardov, Newtonov a Teslov.
Ale ak máme právo na bielu hrdosť znamená to, že si tiež zaslúžime bielu vinu?
Myslím, že vina je chybný koncept, pretože vyjadruje zodpovednosť a rasová vina potom znamená kolektívnu zodpovednosť. Skupina ľudí, ktorá koná spoločne môže byť zodpovedná za čin. Ale nie je správne trestať nevinného človeka za zločin spáchaný iným príslušníkom jeho rasy alebo komunity.
Správnym konceptom je tu „hanba“, nie vina, pretože sa môžem cítiť zahanbený prehreškami druhých bez toho, aby som cítil zodpovednosť za tieto prehrešky.
Všetci sme cítili hanbu kvôli zlému správaniu iných ľudí. Je ľahké pochopiť, že ak je vinník náš príbuzný alebo priateľ, tak jeho činy vrhajú na nás zlé svetlo. Ale pociťujeme hanbu tiež pre zlé správanie cudzích ľudí. Napriek tomu mám tento pocit iba vtedy, ak sú ich činy „príliš ľudské“, to znamená, že vrhajú na mňa zlé svetlo, pretože som ľudská bytosť a mohol by som urobiť takú istú chybu. Poukazujú na naše univerzálné ľudské slabosti a nedostatky.
Rovnakým spôsobom sa tiež hanbím za zločiny a hlúposti iných bielych ľudí, ale iba vtedy, ak sú ich zlyhania typické pre bielych a preto na mňa vrhajú zlé svetlo, robia ma vedomým slabých stránok a potencionálnej pochabosti mojej rasy.
Pokiaľ ide o obvyklé obvinenia proti bielej rase – rasizmus, otrokárstvo, kolonializmus, ničenie životného prostredia – tak ako beloch necítim hanbu ani za jedno z nich a žiaden beloch by ju nemal cítiť.
Rasizmus – správne definovaný ako prirodzená preferencia a solidarita s vlastným druhom, nie nenávisť k druhým len preto, že sú odlišní – nie je nič za čo by sme sa mali hanbiť.
Otrokárstvo, imperializmus, kolonializmus, genocída a ničenie životného prostredia sú všetko hanebné veci, a prial by som si, aby sa žiadna z nich nikdy nestala. Ale tieto zločiny boli spáchané príslušníkmi všetkých rás kedykoľvek mali k tomu prostriedky a možnosť. Sú až príliš ľudskými a všetky ľudské bytosti by sa mali za ne hanbiť.
Jediným dôvodom prečo sú tieto zločiny využívané proti bielej rase je ten, že sme boli v nich lepší než ostatní. Ubránili sme Európu pred Hunmi, Maurami, Mongolmi a Turkami a nakoniec išli ďalej a ovládli väčšinu sveta. Ďalšie rasy sú pravdepodobne ďaleko viac nemilosrdné, zákerné a kruté. Ale my sme ich porazili vďaka našej vynaliezavosti, vynikajúcej spoločenskej organizácii a bádavému dobrodružnému duchu.
Takže ak sú bieli špecifickí kvôli vine – tak sme napadnutí nie pre naše zločiny, ale pre naše cnosti – preto, že sme boli viac víťazmi ako porazenými v brutálnom boji medzi rasami o vládu nad našou planétou.
Tento boj neskončil len preto, že bieli opustili svoje vydobyté pozície a stiahli sa preč.
Source: http://www.protiprudu.org/biela-hrdost-a-biela-vina/