2,086 words

English original here

Poznámka autora: Nasledujúcu esej som napísal v júni 2005. Na internete obiehala pod pseudonymom Michael Meehan. Je jednou z prvých „nemanželských detí“ môjho pera, ktoré by som rád prehlásil za vlastné.

Rasizmus, správne pochopený, je uznanie skutočnosti objektívnych biologických odlišností medzi rasami, odlišností, ktorú sú tak dramatické, že rasové prelínanie nevyhnutne zapríčiňuje nenávisť a násilie, takže rasová separácia je najlepším spôsobom ako zachovať všetky rasy.

Správne chápaný rasizmus je tiež poznanie, že je úplne zdravé, normálne a správne milovať to čo je nám vlastné viac ako to, čo patrí k ostatným. Je prirodzené, normálne a správne vykazovať preferenciu k sebe samému, k vlastnej rodine, k priateľom, k domovine, k národu a rase.

Prečo je tak zdravý, racionálny a osvietený náhľad akým je rasizmus osočovaný ako „nenávisť“?

Preferovať vlastnú rodinu pred susedmi nie je nenávisť. Preferovať priateľov pred cudzincami nie je nenávisť. Preferovať vlastnú domovinu pred cudzou krajinou nie je nenávisť. Ja preferujem bielych oproti ostatným rasám, ale tento fakt sám o sebe neznamená, že nenávidím ostatné rasy.

Preferencia neznamená nenávisť, ale iba nerovnosť lásky. Milujem Nové Mexiko, ale Kaliforniu milujem ešte viac. A je úplne pochopiteľné, prečo by to niekto z Nového Mexika pociťoval presne naopak.

Pripúšťam, že niektorí ľudia sú priťahovaní k hnutiu bieleho nacionalizmu jednoducho preto, že sú – kvôli rozmanitým psychopatologickým dôvodom – plní nenávisti a myslia si, že hnutie im ponúkne priestor, kde budú môcť svoju nenávisť otvorene vyjadriť. Ale nahnevaní, nenávistní ľudia sú priťahovaní k všetkým dôvodom. Každý dôvod má nepriateľa, ktorý je označený ako vhodný objekt nenávisti. Takže každý dôvod pritiahne nahnevaných, chorých ľudí, ktorí hľadajú odbyt pre svoju agresiu. Z osobnej skúsenosti viem, že anti-rasisti sú typicky jedovatí, agresívni a plní nenávisti.

Navyše sa domnievam, že niektorí marginálni, psychopatickí ľudia sú priťahovaní k bielemu nacionalizmu práve preto, že anti-rasisti pestujú dojem, že sme všetci blázni. Ale rovnako mám tiež podozrenie, že ďaleko viac psychopatických hejtrov je priťahovaných ku kultúrnemu a politickému mainstreamu ako k marginálnemu hnutiu akým je biely nacionalizmus. Jednoducho z toho dôvodu, že establishment im ponúka dostatok spoločensky akceptovaných objektov nenávisti. Napríklad je spoločensky akceptovateľné nenávidieť bielych ľudí, obzvlášť žijúcich na vidieku a juhu, bielych nacionalistov, Arabov, moslimov a ďalších nepriateľov Židov. Pozrite sa na väčšinu psychopatických hejtrov v radoch antirasistov, v policajných zložkách, v armáde a v mainstreamových konzervatívnych hnutiach, najmä medzi vojnovými štváčmi.

Ale musím byť úprimný. Hoci preferencia k vlastnej rase sama o sebe nevedie k nenávisti iných rás, tak ja naozaj nenávidím iné rasy. Toto je miesto, kde si moji nepriatelia požičajú tento citát, keď vytrhnú moje slová z kontextu, aby ma očiernili. To, čo teraz nasleduje, je kontext, t.j. niektoré nevyhnutné rozlíšenia, kvalifikácie, príklady a vysvetlenia.

Predovšetkým je pre mňa veľmi ťažké povedať, že niekoho alebo niečo nenávidím. Ide to proti mojej povahe. Keď nič iné, tak inklinujem k tomu byť až príliš sentimentálny a dobrosrdečný, príliš otvorený emóciám. Lichotím deťom a psom a je pre mňa obzvlášť ťažké povedať „nie“ ženám.

Za druhé, necítim nenávisť k všetkým odlišným rasám. Ak by sme zajtra objavili život na Marse, tak viem, že by som preferoval moju rasu oproti Marťanom. Ale nepociťoval by som k nim nenávisť. Rovnako ako preferujem svoju rasu oproti lovcom lebiek z Papuy, Aborigíncom z Austrálie, Pygmejom z Konga a Krovákom z Kalahari. Ale necítim k nim nenávisť.

Prečo ju necítim?

Pretože nemusím s nimi žiť. Pretože som od nich separovaný. Pretože pokiaľ je mi známe, nemajú žiaden negatívny vplyv na môj život.

Ale ak by katolícka cirkev, federálna vláda alebo hebrejská pro-imigračná spoločnosť založili kolóniu Papuáncov, Aborigíncov, Pygmejov, Krovákov alebo Marťanov v mojom bloku a musel by som žiť s nimi v tesnej blízkosti – a čo je ešte horšie dotovať ich mojimi daňami – tak potom by som ich pravdepodobne začal nenávidieť.

Samozrejme, že by to prebiehalo postupne. Možno by som sa najprv pokúsil ich spoznať. Mohol by som im priniesť jedlo ako darček na uvítanie – hoci by som bol nervózny, pretože by som nevedel, či by som vyhovel ich žalúdkom alebo neporušil nejaké neznáme tabu ohľadne jedla. Keďže by pravdepodobne nevedeli po anglicky alebo len veľmi málo a ukázali by slabý záujem o učenie, tak by som sa možno pokúsil pozdraviť ich niekoľkými slovami z ich rodného jazyka – hoci by som bol opäť nervózny, pretože by som sa vždy bál, či by pygmejské slovo pre „ahoj“ mohlo znieť nerozdielne od nadávky. Pokúsil by som sa čo najlepšie interpretovať ich reakcie, zistiť ako boli moje priateľské gestá vnímané, ale pravdepodobne by som ich časom začal vnímať ako nevyspytateľných a začal sa cítiť okolo nich nepohodlne. Takže ako by čas postupne ukázal viac a viac z našich rasových a kultúrnych odlišností, začali by sme si skutočne liezť na nervy.

Pred rokom som mal Polynézanov na zozname ľudí, proti ktorým nič nemám. Ale to bolo až dovtedy, kým som nemal s nimi priamy kontakt. Niekoľko rodín zo Samoy alebo Tonga sa prisťahovalo o niekoľko budov dole. Moje prvé myšlienky boli, že sú esteticky nepríťažliví: veľké, hnedé, australoidno-mongoloidné hybridy, ktoré ľahko priberú. Ale na začiatku sa zdali byť celkom príjemnými. Potom som však začal pozorovať isté iritujúce rozdiely.

Napríklad, hoci ich osobná hygiena sa nezdá byť problematická – i keď nikdy som nebol dostatočne blízko, aby som to mohol s istotou potvrdiť – v iných ohľadoch sú to nevýslovne špinaví ľudia. Napríklad sa radi hlučne socializujú a jedia spolu vonku. Už toto je dosť zlé, ale o niekoľko dní neskôr je zem stále plná nielen odpadkov a hračiek, ale tiež nedojedeného jedla. Po ich poslednom jedení vonku, musel majiteľ pozemkov zaplatiť Mexičanom, aby po nich poupratovali. Po ďalšom jedení vonku som našiel hromadu zhnitých rýb, plných múch a červov, ktoré boli pohodené v susedovej záhrade. Samozrejme, že takýto druh správania by nebol problémom v Tongu alebo na Samoe, kde je pravdepodobne každým akceptované. Ale tu je to považované za nechutné a neúctivé, nehovoriac o potencionálnych zdravotných rizikách.

Ich ďalšie správanie je jednoducho pokusom využívať bielych Američanov, ktorými títo Polynézania srdečne opovrhujú. Je ťažké nepohŕdať ľuďmi, ktorých oddanosť multikulturalizmu znamená opustenie ich vlastných kultúrnych štandardov, kedykoľvek sú v konflikte s cudzími štandardmi, bez ohľadu na to aké sú barbarské a podradné. Napríklad keď miestni Samojci alebo Tongánci zistia, že práčky v ich bytovom dome sú zarezervované, tak jednoducho prídu do môjho obytného domu a používajú moje stroje. Neviem ako sa dostanú dovnútra. Mám podozrenie, že ich početné deti číhajú okolo a vbehnú cez otvorené dvere, keď niekto vychádza. Nielen, že to vyvoláva nepohodlie u ľudí v mojom dome, ktorí si želajú oprať svoju bielizeň, ale je to tiež bezpečnostný hazard, aby boli dvere stále pootvorené. Navyše akonáhle získali prístup do práčovne, tak detergenty, ktoré som v nej zanechal – bez strachu, že by ich ukradli spolubývajúci bieli – rýchlo zmizli. Títo Polynézania sa ani nestarali o to, aby skryli svoju krádež, tým že by ešte ukradli nejaké drobnosti. Buď sú neskutočne hlúpi alebo si myslia, že môžu beztrestne okrádať bielych.

Stále ide o drobné problémy obzvlášť v porovnaní s ťažkosťami, ktoré musia zažívať bieli, ktorí sú nútení žiť medzi čiernymi. Ale ilustruje to, ako iritujúcou sa diverzita rýchlo stáva. Okrem toho stále nemôžem povedať, že by som Polynézanov neznášal – ešte nie. Ale ak ich konfrontujem kvôli ich správaniu a ich reakcia bude škaredá, tak možno ich začnem nenávidieť. (Nekonfrontoval som ich, pretože v blízkej budúcnosti sa plánujem odsťahovať, pretože by to bolo k ničomu a pretože mám dôležitejšie veci na robote). Ale či už ich nenávidím alebo nie, tak nechcem žiť okolo Polynézanov, už nikdy viac okolo žiadnych Polynézanov.

Nepopieram, že bieli môžu byť tiež nepríjemní. Ale preferujem nepríjemných bielych pred nepríjemnými nebielymi. Dokonca i s tými najhoršími bielymi je ľahšie si poradiť. Minimálne sa môžem pri nich odvolávať na bežné štandardy a konfrontovať ich bez toho, aby sa z toho stal celonárodný incident.

Tretia dôležitá kvalifikácia: je možné neznášať určitú skupinu ľudí a pritom necítiť nenávisť k individuálnemu príslušníkovi takejto skupiny. Som neochvejne zdvorilý pri mojom jednaní s jednotlivcami iných rás. Stretol som sympatických individuálnych černochov, Židov, mesticov a Orientálcov. Dokonca som stretol nebielych, ktorí sú schopní prijať biele štandardy a zvyky a žiť harmonicky v bielej spoločnosti.

Ale nikdy nestrácam zo zreteľa skutočnosť, že títo sympatickí jednotlivci sú príslušníkmi rás, ktorých identity a záujmy sú odlišné od mojej vlastnej, rás, s ktorými moja rasa nevyhnutne príde do konfliktu, ak budeme zdieľať rovnaké teritórium.

Z černocha – jednotlivca, obzvlášť, ak je vychovaný v bielej civilizácii sa môže stať inteligentný a obdivuhodný akademik akým je Thomas Sowell. Ale množstvo čiernych žijúcich spolu v súlade s ich prirodzenou povahou sa nikdy nepovznesie nad primitívny barbarizmus. Potencionálny Thomas Sowell je už udusený v zárodku. A akonáhle sa veľké množstvo čiernych v bielej civilizacií uvoľní, tak ju nevyhnutne strhnú dole – na svoju úroveň – tak ako sme to mohli vidieť na Haiti, v JAR a Detroite. Jednoducho v čiernej komunite nie je dosť dobrých čiernych, aby mohol byť možný iný výsledok.

Individuálny Žid môže skutočne prispieť bielej civilizácii. Napríklad Gustav Mahler bol prvotriedny skladateľ. Ale množstvo Židov, žijúcich medzi nami v súlade s ich prirodzenou povahou a záujmami, bolo ohromne deštruktívnych.Bez Židov by tu nikdy nebol komunizmus, ktorý je jednoznačne najsmrteľnejšou šialenosťou v dejinách ľudstva. (Kresťanstvo, ďalší židovský produkt, nie je od neho ďaleko). Bez Židov by sa Spojené štáty nikdy nezapojili do 1. svetovej vojny. Bez Židov by tu nebola 2. svetová vojna. Bez Židov by Spojené štáty neboli vo vojne s Irakom a ani by americká vláda neplánovala vojny so Sýriou a Iránom. Rovnako by Spojené štáty nesledovali bezohľadnú protiruskú zahraničnú politiku. Ak niektoré z týchto dobrodružstiev povedú k 3. svetovej vojne, tak budúci historik nám tiež povie, že by sa nestala nebyť Židov. V porovnaní s týmito zločinmi sa zdá takmer malicherné sťažovať sa na židovskú rolu v propagácii každej formy kultúrnej škaredosti, špiny a degenerácie. Jednoducho tu nie je dosť dobrých Židov v židovskej komunite, aby bol iný výsledok možný.

V každom prípade zaobchádzajme s jednotlivcami ako s jednotlivcami. Ale nenechajme sa poblázniť individualizmom, ktorý popiera realitu skupinových identít, skupinových záujmov a skupinových konfliktov. Buďme v strehu, keď individualista začne byť sentimentálnym o Gustavovi Mahlerovi a Thomasovi Sowellovi a potom dôjde k záveru, že kolektívne problémy neexistujú alebo že kolektívne riešenia sú nemorálne alebo neprichádzajú do úvahy.

Alex Linder raz tento druh individualizmu skvele zhrnul: „Pretože čierna rasa vyprodukovala Thomasa Sowella, biela rasa musí zomrieť. Pretože Židia vyprodukovali Mahlera, rasa, ktorá vyprodukovala Bacha, Mozarta, Beethova, Brahmsa a bezpočet ďalších géniov musí zahynúť. Koniec koncov, ak by bieli chceli zabezpečiť svoje prežitie, tak by išlo o kolektivizmus.“ Ale individualizmus padá na fakte, že skupiny sú reálne. A kolektívne problémy si vyžadujú kolektívne riešenia.

Ukázal som návrh tejto eseje priateľovi, ktorí spochybnil múdrosť toho dať našim nepriateľom vetu „ja skutočne nenávidím iné rasy“. Moja odpoveď na to bola: My – bieli nacionalisti tvrdíme, že všeobecným pravidlom je, že rasový mix nevyhnutne zapríčiňuje nenávisť a konflikt, takže je absurdné, aby sme predstierali, že my sme imúnni voči účinkom rasového miešania. Ak bieli nacionalisti, ktorí to tvrdia sú čestní, potom sú živím popretím ich vlastného tvrdenia, že multirasové spoločnosti plodia rasovú nenávisť.

Som žijúcim dôkazom, že multirasové spoločnosti zapríčiňujú rasovú nenávisť. Ale je tu tiež ďalšia veta, ktorú treba citovať: Ja nechcem nenávidieť ďalšie rasy. To je dôvod prečo chcem žiť v homogénnej bielej spoločnosti. Takáto spoločnosť bude mať množstvo problémov, ale rasová nenávisť a konflikt medzi nimi nebudú.

Rasizmus, správne pochopený, znamená uznanie biologických odlišností medzi populáciami a preferovanie členov vlastnej skupiny. Rasizmus nemá nevyhnutne spojenie s nenávisťou alebo násilím k ďalším rasám. V rasovej nacionalistickej utópii by mali všetky rasy separátne, homogénne domoviny. Všetky špecifické kmene alebo národnosti by mali tiež samostatné domoviny.

Rasový a kultúrny nacionalizmus by nebránil mierovej spolupráci: výmene tovarov a myšlienok, turizmu, medzinárodným atletickým pretekom, umeleckým alebo kultúrnym výmenám, štúdiu v zahraničí, atď. Ale nacionalizmus by bránil nenávisti a násiliu, ktoré sú nevyhnutné, keď odlišné rasy a národy sú nútené zdieľať rovnaké teritória a vlády. Dôsledne praktizovaný nacionalizmus by dokonca odrádzal od hrozby vojny medzi etnoštátmi, keďže úprimní rasoví nacionalisti by sa nesnažili ovládnuť ďalšie národy ani by nebránili odtrhnutiu separátnych etnoštátov z multirasových, multietnických štátov.

Avšak multirasializmus a multikulturalizmus majú nevyhnutné prepojenie k nenávisti a násiliu voči ďalším rasám. Teoreticky majú samozrejme zástancovia multirasových, multikultúrnych spoločností ústa plné lásky, tolerancie a mieru voči všetkým ľuďom. (Samozrejme s výnimkou pre rasových a kultúrnych nacionalistov, pre ktorých nemajú žiadnu lásku a toleranciu a proti ktorým sú ochotní viesť vyhladzovacie vojny). Ale v praxi, multirasové, multietnické štáty nefungujú. Nevyhnutne vedú k nenávisti, intolerancii a ku krviprelievaniu.

Dokonca i z takého milého chlapíka, ako som ja, urobili hejtra.