Moslimský problém

2,324 words

English original here

V Spojených štátoch je množstvo bielych Američanov, ktorí majú strach zo zaplavenia krajiny nebielymi imigrantmi. Ale nie sú ochotní to pripustiť kvôli tomu, že sa boja obvinenia z rasizmu. Tak namiesto toho oponujú ilegálnej imigrácii. 

Ale vyriešenie ilegálnej imigrácie nevyrieši skutočný problém, keďže ilegálni imigranti môžu byť jednoducho legalizovaní vládou. Dokonca ak by aj všetka imigrácia bola zastavená, bieli by stále čelili demografickej náhrade rýchlo sa množiacimi nebielymi, ktorí už žijú medzi nami.

Poučenie je nasledovné: Nemôžete riešiť problém, ak ho správne nepomenujete.

Na druhej strane, ak je ilegálna imigrácia prvou vecou, ktorá prebudí bielych Američanov do našej demografickej krízy, potom by sme mali privítať tento fakt a pokúsiť sa vysvetliť úplnú podstatu problému a navrhnúť jeho riešenie.

I v Európe sa mnoho bielych obáva demografickej náhrady nebielymi imigrantmi. Ale namiesto námietkam voči nebielym ako takým, preferujú sťažovanie na islamizáciu. Lenže tým tiež padajú do pasce.

• Sú nebieli ok, pokiaľ nie sú moslimami? V tomto prípade tu máme miliardy ďalších nebielych, z ktorých si môžeme vyberať: kresťanov, hinduistov, budhistov, atď.
• Nie je problémom skôr islamský „extrémizmus“ alebo „fundamentalizmus“ než ľudia, ktorí sú iba formálne moslimami? Pokiaľ áno, tak riešením je sekularizovať extrémistov, ktorí tu sú a byť viac selektívny v prípade budúcich imigrantov tak, že prijmeme iba formálnych, sekulárnych moslimov. V skutočnosti môžeme nájsť množstvo sekulárne uvažujúcich formálnych moslimov. Najlepšie príklady sú tí v kemalistickom hnutí v Turecku a v strane Baas v arabských krajinách.
• Útočenie na islam vyvoláva celý rad rušivých rozdielov a slovíčkarenia. Ako riešiť rozdelenie na sunnitov a šíitov? Čo taký súfizmus? A čo Bosniaci a Albánci? Nie sú Európanmi? Sú Maroniti, Arménci a Gruzínci Európanmi, pretože sú kresťania? Na žiadnej z týchto otázok nebude záležať, ak jasne identifikujeme problém ako demografickú náhradu Neeurópanmi.
• Útočenie na islam nesedí veľmi európskym sekularistom, ktorí dlho a ťažko bojovali za náboženskú toleranciu. Majú za to, že islam sa tiež môže stať tolerantným. Trvalo to stovky rokov a vyžiadalo si to mnoho vojen, ale Európe sa nakoniec podarilo skrotiť kresťanstvo. Dnes je väčšina bielych kresťanmi iba formálne (kultúrne) a de facto sú liberálmi, keďže liberalizmus je skutočným občianskym náboženstvom Západu. Takže je celkom možné, že islam môže byť tiež skrotený. Samozrejme, že by bolo prospešné preskúmať históriu osvietenstva v Európe a niektorí možno zblednú pri vyhliadke vohnať Európu do boja trvajúceho tri storočia alebo len pri predstave „obohatenia“ formálnymi moslimami.
• Útočenie na islam umožňuje kresťanom formulovať európsku identitárnu politiku ako súboj medzi dvomi univerzalistickými náboženstvami, kresťanstvom a islamom. Ale my nebojujeme za obnovu „kresťanského kráľovstva“, ktoré je v súčasnosti viac nebiele ako biele. My bojujeme za bielu rasu, bez ohľadu na náboženstvo.
• Útočenie na islam hrá do kariet nášmu úhlavnému nepriateľovi, organizovanej židovskej komunite, ktorá s radosťou presmeruje belošský anti-moslimský sentiment do boja proti nepriateľom Izraela za hranicami namiesto boja proti islamu v uliciach Európy. V skutočnosti, keď Izrael ničí silné moslimské režimy vo svojom susedstve, vyvoláva nové vlny moslimských utečencov, ktorí ničia biele krajiny: vskutku zabíjajú dve muchy jednou ranou (plácačkou, ktorú im sami poskytneme).

Znova opakujem: nemôžeme efektívne bojovať proti nepriateľom a riešiť problémy, ak ich správne nepomenujeme.

Na druhej strane, ak moslimský barbarizmus, intolerancia, násilie a úprimné deklarácie, že nás chcú asimilovať v skutočnosti zobudia niektorých našich ľudí, tak potom by sme mali byť za to radi. Ale mali by sme pracovať na tom, aby uvideli celý problém a jeho nevyhnutné riešenie. Nie iba odbočenie do poloprávd a polovičných opatrení.

Problémom je zničenie bielej rasy nebielymi prostredníctvom demografickej záplavy, rasového miešania a priamej genocídy. Riešením je biely nacionalizmus: vytvorenie etnicky homogénnych bielych domovín prostredníctvom pohybu hraníc (partícia, secesia) a/alebo odsunu populácií.

V každom politickom boji, v každej vojne, sa musíme rozhodnúť kto sme „my“ a kto sú „oni“, t.j. nepriateľ. My sme bieli – nie kresťania, nie konzervatívci, nie západniari, atď., hoci sa tieto kategórie zvyknú prekrývať s bielou rasou – a naši nepriatelia sú tí, ktorí propagujú našu rasovú deštrukciu, menovite nebieli a bieli zradcovia.

Ale tvrdé jadro koalície, ktorá nám oponuje je organizovaná židovská komunita. To robí zo Židov úhlavného ideologického nepriateľa, pretože si nemôžeme zariadiť „náš dom“ bez toho, aby sme ich neporazili. Rola Židov vo vytvorení súčasnej krízy je zaujímavou, ale z veľkej časti akademickou otázkou, pretože politická zmena je v konečnom dôsledku o budúcnosti, nie minulosti. A nie je tu pochybnosť, že organizované židovstvo oponuje každej politike nevyhnutnej k záchrane našej rasy a je organizačným a finančným pilierom celej anti-belošskej koalície. A odkedy máme záznamy o tom, že Židia podvracajú hnutia, ktoré im oponujú, nemôžeme si dovolať riskovať dôveru dokonca k Židom, ktorí vyjadria sympatiu k našej veci, pretože to je presne to, čo by židovskí podvracači povedali.

Napriek tomu by bolo chybou zamietnuť moslimský problém len ako výraz židovského problému alebo ako rozptýlenie od rasového problému, pretože islam je nezávislou premennou. Ak by sme vyriešili židovský problém a ak by sme vyriešili rasový problém, tak stále by tu bol problém moslimský. Islam bol vo vojne so zvyškom ľudstva od čias proroka. Priniesol vojnu, smrť, otroctvo a rasové a kultúrne vyhladenie miliónov. Navyše toto nie je odklon od „pravého“ islamu, ale jeho skutočný výraz. Zavedenie vlády islamu by znamenalo smrť bielej civilizácie a bielej rasy.

Islam bol hrozbou pre bielych pred dnešnou židovskou hegemóniou a bude hrozbou i potom, čo židovská hegemónia skončí. Islam nie je problém len preto, že ho praktikujú nebieli. Islam robí nebielych ďaleko militantnejšími a deštruktívnejšími pre bielu civilizáciu. Ako jeden komentátor poznamenal, môže byť prozreteľnosťou, pretože bez islamu by pravdepodobne mnoho Európanov verilo, že multirasová, multikultúrna spoločnosť môže fungovať.

Vytváranie problému z islamu tiež odhaľuje intelektuálne zmätky a odhaľuje falošných priateľov v našich vlastných radoch:

• úzko zameraných anti-semitov, ktorí sa zježia, keď sa útočí na islam, pretože sa boja, že nás to nevyhnutne „vženie do židovských rúk“. Ale to nie je buď/alebo: rovnako Židia, ako i moslimovia sú problémom a oni sú problémom sami o sebe rovnako, ako vo vzájomnej zhode.
• tých, ktorí dávajú prednosť antisemitizmu pred rasou a ktorí odmietnu kritiku islamu, pretože dúfajú v alianciu s ním.
• ľudia, ktorí uprednostnia „tradíciu“ (s veľkým alebo malým „t“) pred rasou, budú s ním sympatizovať a zježia sa, keď sa naň útočí.
• ľudia, ktorí dávajú prednosť patriarchátu (a buďme úprimní, i mizogýnii) pred rasou, budú sympatizovať s islamom.
• ľudia, ktorí uprednostnia mačizmus, bojovnosť a barbarizmus pred rasou budú sympatizovať s islamom.

Ako by mal potom biely nacionalizmus vyriešiť moslimský problém?

• Ak nebieli, vrátane Židov, opustia biele krajiny pre svoje vlastné, islam by sa stal predovšetkým otázkou zahraničnej politiky smerom k moslimskému svetu – k Umme vrátane jeho európskych základní v Bosne a Albánsku.
• Bieli by mohli úplne slobodne konvertovať na islam. Ale keďže islam jepolitickým náboženstvom a teda hrozbou k bielemu politickému poriadku, takýto konvertiti by boli poslaní do Ummy podľa ich výberu.
• Biele krajiny by udržiavali priateľské vzťahy s moslimským svetom, ale pre našu vlastnú bezpečnosť by sme preferovali sekulárne, nacionalistické moslimské režimy.
• Kdekoľvek by nám to naše rasové záujmy diktovali, tak by sme boli na strane ľudí, ktorí oponujú moslimskej expanzii.
• Židovská vlasť – Izrael – by existovala vedľa palestínskeho štátu v dohľade tisícok nukleárnych striel – aby Židia nezabúdali na dobré mravy.

Stručne povedané, belošská politika k moslimskému svetu by nebola dlhšie diktovaná Židmi, ale našou vlastnou identitou a záujmami. To by odstránilo príčiny prakticky každej súčasnej vojny a intervencie do moslimského sveta. Je to jednoduché. Išlo by o svet, v ktorom môžeme všetci spoločne žiť.

Ale nedostaneme sa tam, kým nedosiahneme istú intelektuálnu jasnosť o základných hodnotách a rozdieloch. Toto je účel metapolitiky. Je to mimoriadne dôležité obzvlášť pre bielych nacionalistov, pretože v dnešnom svete je naším jediným spojencom pravda a naším najväčším prínosom poctivosť a kredibilita.

Bohužiaľ, politika robí z nás všetkých klamárov. Dva dobré príklady sú reakcie Marine Le Pen a Guillaumea Fayea k masakru Charlie Hebdo v Paríži.

18. januára 2015 sa v novinách New York Times objavil úvodník s názvom „Nazvime túto hrozbu pravým menom“ od Marine Le Pen. Čo jej vystúpenie v Times znamená z hľadiska stratégie a názoru svetového židovstva je téma na iný čas. Teraz sa sústredím na to, čo povedala.

Slečna Le Penová začína citátom od Alberta Camusa: „Nesprávne pomenovanie vecí je rozmáhaním svetového nešťastia.” Potom pokračuje v nesprávnom pomenovaní problému v termínoch v podstate totožných s tými, ktoré prevzal George W. Bush po 11. septembri:

„Pomenujme veci pravým menom: Francúzsko, domovina ľudských práv a slobôd, bola napadnutá totalitárnou ideológiou. Bojíme sa zmiešavania (islamu s terorizmom), pričom hľadíme do očí nepriateľovi, proti ktorému je nutné bojovať. Toto posolstvo musia pochopiť i samotní moslimovia. Potrebujú, aby sa islamistický terorizmus zreteľne oddelil od ich viery.

Ale toto rozlíšenie môžeme urobiť iba ak sme ochotní identifikovať hrozbu. Neurobíme tým našim moslimským krajanom žiadnu láskavosť a necháme otázky nezodpovedané. Islamistický terorizmus je rakovinou islamu a sami moslimovia musia bojovať na našej strane.”

V skutočnosti Francúzsko potrebuje byť opäť Francúzskom. To znamená odchod miliónov Nefrancúzov, z ktorých je väčšina nebielych, väčšina, ale nie všetci moslimovia a väčšina, ale nie všetci nefundamentalisti. Takže tvrdiť, že problémom je iba moslimský fundamentalizmus v skutočnosti väčšiu časť problému ponecháva mimo obzor. Navyše Le Penová nepovedala ani slovo o tom, že by fundamentálnych moslimov poslala späť do ummy, hoci spomenula celkom radikálny návrh zbavenia džihádistov francúzskeho občianstva, čoho prirodzeným dôsledkom by bolo vyhostenie.

Slečna Le Penová v podstate povedala maximum pravdy vhodnej pre tlač akou sú New York Times. Pretože pokiaľ ide o pravicu, čim pravdivejší diskurz, tým menšie obecenstvo vám Židia umožnia osloviť. Ale dokonca táto nevýrazná kaša od Le Penovej je radikálna v porovnaní s tým, čo prizná francúzska vláda. Takže Le Penovej úvodník je stále krokom vpred, začiatkom pre rozhovor o islame a Francúzsku a príležitosť do ktorej by sme sa mali ponoriť a pokúsiť sa v nej plávať správnym smerom.

Guillaume Faye kritizoval Le Penovej umiernenosť a šetrenie s pravdou. Ale Faye je tiež až príliš politikom, a preto je i on svojim spôsobom nečestný. Jeho stratégiou je zamerať sa na islam a vyhnúť sa židovskej otázke. Som si istý, že si myslí, že takto sa mu podarí získať väčšie obecenstvo. Zaiste si myslí, že moslimská imigrácia je naliehavejší problém. Som si istý, že si myslí, že je výhodnejšie prezentovať sa ako anti-anti-semita v nádeji, že rozdelí židovský blok a zníži ich odpor k francúzskemu nacionalizmu.

Nielen, že rozumiem jeho pozícií, ale dokonca ju dokážem v určitom zmysle i ospravedlniť, pretože si myslím, že časť z nás by naozaj mala zaujať túto pozíciu a intenzívne ju kultivovať, pretože to privedie niektorých ľudí z mainstreamu bližšie k pravde. A ak budú i naďalej existovať ľudia ako Kevin MacDonald, tak niektorí z týchto ľudí sa budú môcť dostať na cestu k zvyšnej pravde.

Ale aby sme ich priviedli k zvyšnej pravde, tak musíme udržať náš stabilný tlak. To znamená vziať takých ako Faye na paškál za ich opomenutia. A úprimne, záverečná časť jeho eseje „Džihádistické krviprelievanie v Paríži“ vyzerá akoby sa Faye sám ponúkol práve pre tento druh kritiky.

Pretože pokiaľ chce používať podnadpis „Označenie nepriateľa je centrálny problém“ a ak je ochotný ísť späť od súčasných udalostí do dávnej vojny siahajúcej do 7. storočia medzi islamom a zvyškom sveta, tak to celkom jasne volá po oprave.

Ak chceme pomenovať úhlavného nepriateľa bielych, v duálnom zmysle ako toho 1. kto sa viac podieľal na našom súčasnom demografickom a kultúrnom úpadku. A čo je podstatnejšie 2.toho kto je tvrdým jadrom opozície k tomu, aby sme vyriešili naše problémy, tak odpoveď musí byť: organizovaná židovská komunita. A židovské nepriateľstvo proti zvyšku ľudstva je ďaleko staršie ako islam, ktorý je iba odnožou abrahámovskej náboženskej tradície.

Faye pohŕda myšlienkou „dobrých“ a „umiernených“ moslimov, pretože chce dostať celú komunitu preč z Európy. Ale v skutočnosti rozpoznáva fakt, že tu sú moslimovia, ktorí sú našimi objektívnymi spojencami proti moslimskému fundamentalizmu. Dokonca spomína troch z nich: Bašára al-Asada, Muammara Kaddáfiho a Sadáma Husajna – všetci traja sú/boli formálnymi moslimami, ktorí sú/boli oddaní sekulárnemu zákonu a vo veľkej miere i náboženskej tolerancii. Želám si, aby sa práve takýmto typom moslimov darilo, ale mimo európskych krajín, so zvyškom ich spoluveriacich.

Avšak Faye tiež chce, aby sme verili, že sú tu dobrí a zlí Židia. A nikdy ani nepípne o tom, že by obe skupiny poslal preč. Môj prístup k Židom je presne analogický k jeho pohľadom na moslimov: sú tu dobrí a zlí Židia, ale takéto rozlišovanie iba odvádza našu pozornosť od prvoradej nutnosti oslobodiť európske krajiny od židovskej moci a to znamená oddeliť sa od ich komunity.Želám si, aby sa dobrým a umierneným Židom darilo, ale v Izraeli, so zvyškom ich ľudí.

Faye o tom nebude hovoriť, pretože sa venuje politike a politika robí z nás všetkých klamárov. To je dôvod prečo som sa rozhodol venovať metapolitike. Chcem hovoriť pravdu tak, ako ju vidím ja. A v tejto najdlhšej svetovej vojne zo všetkých vojen – vojne medzi potomstvom Abraháma a zvyškom sveta – hovoriť pravdu je tiež jedinou praktickou vecou, pretože ako Faye hovorí: „Musíme pomenovať nepriateľa. Nemôžeme bojovať s nepriateľom, ktorého nedokážeme pomenovať.“

Faye očividne nechce byť nepriateľom Židov. Ale nezáleží na tom, čo chce Faye, čo nám implikuje i jeho citát z Julien Freund:

„Aj keď si nevyberiete nepriateľa, nepriateľ si vyberie vás… Pokiaľ chce, aby ste boli jeho nepriateľom, tak ním i budete. A to vám zabráni v tom, aby ste sa starali o vlastnú záhradu.“

Na priateľstvo si to žiada dvoch, na nepriateľstvo stačí jeden. A židovská komunita už označila Fayea za svojho nepriateľa spolu so zvyškom nás. Bieli sú predurčení k vyhladeniu všetkými druhmi genocídnych politík, ktoré Židia odmietajú akceptovať vo svojej vlastnej krajine, zatiaľ čo ich vnucujú nám. Vzhľadom k tomu, že Židia sú si viac vedomí toho, čo podporuje genocídu ako akýkoľvek iný národ, tak je hlúposťou si myslieť, že nevedia alebo sa hanbia za tento dvojitý štandard. Vedome sa nás snažia zničiť ako rasu a všetci nebieli imigranti, nielen tí najradikálnejší a najnepríjemnejší medzi nimi, sú iba židovskými biologickými zbraňami hromadného ničenia.

Až kým nebudeme jednať so Židmi ako s nepriateľmi a neporazíme ich, tak nikdy nebudeme schopní sami si skultivovať našu záhradu.

Source: http://othala.deliandiver.org/2015/02/moslimsky-problem/