Ženy a biely nacionalizmus

The Siren (Siréna), John William Waterhouse, circa 1900

2,002 words

English original here

Opäť tu máme často kladenú otázku: Prečo je tak málo žien v belošskom nacionalistickom hnutí?

Predtým, než si dovolím analyzovať túto otázku, chcel by som povedať zopár slov k tomu, čo je to vlastne biely nacionalizmus. Biely nacionalizmus je o zachovaní biologickej integrity bielej rasy tým, že zabezpečenie jej prežitia a prospechu bude primárnou politickou prioritou. Bieli nacionalisti reprezentujú genetické záujmy všetkých bielych: mužov a žien, dospelých i detí. 

Avšak zachovanie našej biologickej integrity vyžaduje viac ako len porážku multikulturalizmu a multirasovosti. Je nutné taktiež poraziť feminizmus a desmaskulinizáciu (mužskú infantilizáciu) a obnoviť tradičné sexuálne roly, ktoré nie sú len tradičné, ale tiež i biologické: muži ako ochrancovia a živitelia, ženy ako vychovávateľky.

Tieto sexuálne roly sú normami, predstavujú ideály. V reálnom živote nebudú všetci muži alebo ženy schopní fungovať v súlade s nimi. (Veď práve preto o nich hovoríme ako o ideáloch). Avšak biela nacionalistická spoločnosť potrebuje zachovávať tieto ideály ako normu, vzhľadom k tomu, že dokonca i v rasovo homogénnej spoločnosti, akú možno nájsť napr. v Japonsku, je feminizmus a mužská infantilizácia príčinou osobnej a spoločenskej mizérie a nízkej fertility, obzvlášť medzi vzdelanými a inteligentnými, ktorí by sa mali najviac reprodukovať.

Veľa mužov, ktorí by aj úprimne chceli byť manželmi a otcami, sa vyhýba manželstvu, pretože každý muž pozná nejakého iného muža, ktorý bol emocionálne a finančne zruinovaný neznesiteľnými feministickými predsudkami kodifikovanými v zákonoch, ktoré upravujú oblasti ako manželstvo, rozvod, či zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Bieli nacionalisti toto zmení.

Veľa žien by si úprimne prialo stať sa manželkami a matkami, napriek tomu sa cítia tlačené do toho, aby pokračovali v kariére v prvom rade i z dôvodu nedostatku mužov, ktorí by chceli zaujať úlohu ochrancu a živiteľa rodiny. Ženy by chceli šarmantného princa, ale všade vidia iba Petra Pana. Bieli nacionalisti zmení i toto.

Obnova tradičných a biologických sexuálnych noriem bude mať dopad ako na mužov, tak i na ženy. Tento proces však v skutočnosti bude ťažším pre mužov ako pre ženy. V bielej nacionalistickej spoločnosti nebude mužom dlhšie umožnené predĺžiť si adolescenciu až do tridsiatky, či štyridsiatky. Bude sa od nich očakávať, že prijmú zodpovednosť dospelého človeka tak skoro, ako to len bude možné. V tomto budú plne podporovaní.

Stanú sa z nich manželia a otcovia, živitelia a ochrancovia svojich rodín. Biely nacionalizmus bude vyžadovať od mužov, aby sa vzmužili, aby to nemuseli (za nich) robiť ženy.

Biely nacionalizmus sľubuje ženám spoločnosť, v ktorej sa nebudú môcť báť predátorov z radov farebných menšín, ktorí bývajú páchateľmi prevažnej väčšiny znásilnení. Nikto nestopne ženy, ktoré si prajú zostať slobodné a bez detí v tom, aby mohli pokračovať vo svojej kariére. Avšak prevažujúca majorita žien, ktoré si želajú sa vydať a vychovať rodinu bude schopná nájsť manželov, ktorí ich budú môcť podporiť, rovnako i ich deti a to v stabilnom, monogamnom manželstve. Bez ohľadu na ich príjem, budú môcť žiť v bezpečnom, homogénnom bielom susedstve. Bez ohľadu na ich príjem budú môcť poslať svoje deti to bezpečných, homogénnych bielych škôl. V bielej nacionalistickej spoločnosti, sa žiadna žena nebude musieť báť, že život jej dieťaťa bude zmarený kvôli afirmatívnym akciám, nebielej imigrácií alebo lodiarskym prácam za morom. V bielej nacionalistickej spoločnosti sa žiadna matka nebude musieť báť, že jej deti zomrú na bojisku v službách záujmov iných rás. V krátkosti, biely nacionalizmus má toho dosť, čo môže ponúknuť ženám.

Tak zase, prečo je tak málo žien v nacionalistických hnutiach?

Moja odpoveď je jednoduchá: Väčšina žien vidí politiku ako výhradne mužskú záležitosť. A v tomto majú i pravdu. Ženy jednoducho očakávajú, že to budú muži, ktorí vybudujú biele nacionalistické hnutie, ktoré bude hájiť záujmy našej rasy. Ak toto splníme, tak ženy k nám prídu a budú hrať dôležitú rolu ako prirodzení spojovatelia, vychovávateľky, pracovníčky na rôznych úrovniach, resp. úlohách.

Takže bieli nacionalisti sa preto potrebujú sústrediť v prvom rade na pokrok našej veci ako takej, t.j. budovanie komunít a zvyšovanie povedomia, zdokonaľovanie našich správ a rozvoj nových spôsobov komunikácie, organizáciu, ktorá posunie naše ciele dopredu v rámci spoločenskej a politickej sféry. Ak sa postaráme o tieto veci, ženská otázka sa vyrieši i sama.

A pokiaľ ide o ženy, ktoré stoja na našej strane, tak to slúži len k ich cti. Sú predvojom ich pohlavia, rovnako ako sú predvojom našej rasy.

Poslednú vec, ktorú by naše hnutia mali robiť je zjemnenie nášho posolstva alebo robenie kompromisov pokiaľ ide o pretláčanie našich ultimátnych cieľov jednoducho len preto, aby sme prilákali ženy.

Predovšetkým si musíme položiť otázku: Je nedostatok žien v našom hnutí vôbec problémom? Áno, samozrejme, že potrebujeme všetkých ľudí a prostriedky, ktoré môžeme získať. Ale je existencia prevažne alebo dokonca exluzívne mužskej skupiny problém sám o sebe? Áno, všetkými možnými prostriedkami prinesme ženy do hnutia. Avšak znamená to, že všetky skupiny potrebujú byť otvorené pre ženy alebo mať genderovú vyváženosť?

Bude náš boj proti rasovej diverzite posilnený pohlavnou diverzitou? Sme feministi? Sme blázni?

Inak excelentná reč Michaela Walkera na konferencii American Renaissance 2008 bola pokazená jeho výrokom, že by sa mu páčilo vidieť v každom druhom sedadle ženu. To by bola samozrejme excelentná rada, ak by sme boli tanečný krúžok. Avšak nebolo to až tak dávno, čo politika bola výlučne mužskou záležitosťou. Armáda a polícia a hasičské zbory boli tiež výlučne mužské. Boli snáď tieto spolky menej schopné postarať sa o záujmy žien, keďže boli výlučne mužskými?

Pravda je, že pohlavná diverzita v organizačnom kontexte, rovnako ako rasová vo všetkých kontextoch, je často zdrojom rozdelenia, konfliktu a oslabenia – obzvlášť ak sa organizácia podieľa na niečom rýdzo mužskom ako je boj a sebaobetovanie pre spoločné dobro. Čisto mužská polícia a požiarne zbory boli pravdepodobne viac efektívne v ochrane žien ako dnešné integrované sily.

Musíme sa pýtať samých seba, či toto neplatí i pre niektoré nacionalistické organizácie. A možno niektoré nacionalistické skupiny by boli viac efektívne, ak by boli kompletne ženské. Prečítajte si napríklad excelentnú recenziu s názvom „Ženy krajnej pravice“ od Amandy Braley , ktorá sa zaoberá čisto ženskými organizáciami. Potrebujeme viac takýchto skupín.

Ak je pohlavná diverzita zdrojom oslabenia pre všetky politické spolky/hnutia, nemali by bieli nacionalisti – ktorí si nemôžu dovoliť nechať ujsť žiadnu malú výhodu – byť chtiví experimentovať s pohlavne homogénnymi organizáciami? Pokiaľ naši nepriatelia spomaľujú samých seba tým, že sa zaväzujú so ženami v pretekoch na troch nohách, prečo by sme mali dychtiť po osvojení ich hendikepov namiesto nezaťaženého šprintovania k cieľovej čiare?

Som všetkými desiatimi za pluralitu. Bieli nacionalisti potrebujú naverbovať plnú diverzitu bielych, aby mohli zaujať plnú diverzitu bielych. Potrebujeme mať ľudí z rozličných skupín a pochôdzok životom, ktorí budú šíriť našu správu ďalej. Potrebujeme celý rozsah odlišných organizácií a stratégií. Niektoré z týchto organizácií môžu byť exkluzívne mužské. Ďalšie môžu byť exkluzívne ženské. No a iné môžu byť zmiešané. Ale tu nie je a priori dôvod myslieť si, že je niekde chyba, ak nacionalistická skupina alebo hnutie ako celok nebude mať pomer žien a mužov 50:50.

Hlavným dôvodom prečo muži chcú viac žien na stretnutiach bielych nacionalistov je ich želanie nájsť ideologicky kompatibilnú spoločníčku. Avšak ako naša komunita bude rásť, tak budeme schopní oddeliť politické zoskupenia z čisto spoločenských, a niektoré z týchto politických organizácií možno budú fungovať lepšie, ak budú pohlavne segregované (každá normálna spoločnosť organicky inklinuje k tomu mať aspoň nejaké pohlavne segregované organizácie).

Komunita bielych nacionalistov je často charakterizovaná ako mizogýnna. Viacerí bieli nacionalisti sa natoľko boja toho, že budú onálepkovaní ako mizogýni, že budú následne ďalších bielych nacionalistov cenzúrovať, umlčiavať a zrádzať. Je to očividne zbabelé a opovrhnutiahodné.

Nenávisť zvykne bývať bežným obvineným nepriateľa. Dokonca ak ponúknete aj to najtriezvejšie vedecké vysvetlenie rasových rozdielov, tak budete označený ako „hejter“. Ak budete v opozícií voči multikulturalizmu, tak schytáte nálepku rasového „hejtra“. A ak ponúknete nejaké vysvetlenia pre rozdiely medzi pohlaviami, tak ste zase ten kto nenávidí ženy. Ste v opozícii voči feminizmu a demaskulinizácii? Tak potom nenávidíte ženy.

Nepriatelia kontrolujú médiá a stav systému v tejto spoločnosti. Samozrejme, že budú používať tie najtvrdšie slová, aby nás stigmatizovali. A to je len začiatok. Ak je však niekto schopný čeliť prvému obvineniu, mal by byť schopný čeliť i tomu druhému. Neschopnosť toto urobiť mi pripadá ako znak škandalózneho zmätenia a morálnej slabosti. Židovská moc nebude zvrhnutá mužmi, ktorí sa boja vlastných žien.

Treba povedať, že rovnako ako sú niektorí bieli nacionalisti skutočne nenávistní k iným rasám (rasoví hejtri) na základe nejakej odôvodniteľnej definície tohto pojmu, tak tu sú (v našom hnutí) i úprimní hejtri žien. Nie sú nájdení len tak hocikde, ale majú svoje bašty. Nie sú vo väčšine, ale sú pomerne rozšírenou a dosť hlučnou minoritou, ktorá naše hnutie ako celok definovala ako mizogýnne. (Ale je možné nájsť i takých, ktorí vášnivo nenávidia mužov, ale rovnako ako žien, tak aj ich je pomenej).

Ale prečo je tu vlastne taká intenzívna vzájomná nenávisť medzi pohlaviami? Takáto nenávisť nie je prirodzená a nie je zdravá. Je produktom chorého spoločenského poriadku.

Bieli nacionalisti vnímajú rasovú nenávisť ako nevyhnutný výsledok zničenia rasových hraníc a zavedenia rasovej súťaživosti v rámci rovnakých reálií. Diverzita a integrácia nie sú liekom pre rasovú nenávisť, ale jej príčinou.

Nenávisť medzi pohlaviami je tiež produktom zničenia prirodzených a tradičných sexuálnych rolí a súťaženia v rámci rovnakých reálií. Feminizmus priniesol ženy do predtým výlučne mužských bášt, vytvárajúc tak enormný odpor zo strany mužov. Feminizmus a jeho dôsledok – mužská infantilizácia – zapríčinili nevýslovný konflikt a utrpenie pre obe pohlavia. Feminizmus v právnom systéme urobil peklo zo života nespočetnému počtu rozvedených mužov a otcov. Feminizmus nie je liekom na mizogýniu, ale je jeho príčinou. To znamená, že biela nacionalistická spoločnosť musí byť liekom na mizogýniu a tiež i rasovú nenávisť.

Čo však spravíme s mizogýnmi v našich radoch? Navrhujem, aby sme nerobili nič. Na vhodných miestach, musíme ich hlasy vypočuť napriek ich častej krutosti a výstrednosti. Taktiež treba mať na pamäti, že mnohé z toho, čo býva označované ako mizogýnia je jednoducho len blahodarný sexuálny realizmus a absolútne nevyhnutná projekcia v obnovení tradičných/biologických pohlavných rolí.

Bieli muži sú obeťami kastračných hnutí. Sme viktimizovaní ako bieli, a rovnako i ako muži. Ako môže naše hnutie tvrdiť, že má nejakú morálnu dôveryhodnosť a vedenie, ak požadujeme to, aby naši „rasoví” bratia/spojenci, ktorí neraz extrémne trpia, mali byť cenzurovaní, nech už je tým dôvodom feminizmus alebo strata konzervatívneho rytierstva?

Chápem, že tento druh atmosféry pôsobí na ženské revolucionárky nepríjemne, ale ja vás proste žiadam pre osobnú obeť v mene väčšieho dobra – buďte tolerantné a chápavé. Otvorená komunikácia aj o nepríjemných veciach je jedna z vecí, ktorá odlišuje naše hnutie od ostatných. A pestovanie tohto druhu otvorenosti je absolútne nevyhnutné, ak chceme vytvoriť intelektuálne víziu bielej spoločnosti a strategicky a takticky nastúpiť na cestu smerujúcu k dosiahnutiu tohto cieľa.

Jedným z falošných vysvetlení, prečo je tak málo žien v našom hnutí, býva tvrdenie, že je tomu tak pre prítomnosť podivných mužov: fantastov, hundrošov, nerdov, mužov, ktorí boli zamknutí v psychiatrických liečebniach a pod. To by, samozrejme, mohlo vysvetľovať relatívnu neprítomnosť normálnych žien. Ale veď vo svete je i dosť čudných žien, no a dôvod, prečo ešte nie sú bielymi nacionalistkami je ten, že iba čakajú na svoj rovnako podivný mužský náprotivok, aby dosiahli nejaký pokrok, predtým než im ujde vlak. V tomto zmysle sú teda úplne normálne.

Savitri Devi raz povedala, že by nikdy nemohla milovať muža, ktorý by ju miloval viac ako svoje ideály. Čo robí muža hodného rešpektu je jeho schopnosť povzniesť sa nad sebou samým a svojimi osobnými záujmami pre dosiahnutie spoločného dobra. Toto je presne to, čo Evola nazýval uránskou mužnosťou. Tie najlepšie zo žien to rešpektujú. Majú právo pohŕdať mužom, ktorý poľavuje zo svojich princípov, len aby si získal ich priazeň.

Rovnaký princíp platí i pre naše hnutie. Ženy budú vášnivými a oddanými stúpencami bieleho nacionalizmu vtedy, akonáhle sa preukáže, že sme skutočne schopní zabezpečiť existenciu našich ľudí a budúcnosť pre naše deti. Ak však budeme veci zanedbávať, zmäkčovať naše posolstvo a rozdeľovať naše tábory zbytočnými honmi na čarodejnice a ukazovaním prstov na druhých, všetko v mene (prílišného) starania sa o neznalých a hlúpych, dostane sa nám od tých najlepších žien zaslúžené opovrhnutie, zatiaľ čo budeme počúvať spev sirén vábiacich našu rasu k záhube.

Source: http://othala.deliandiver.org/2015/01/zeny-a-biely-nacionalizmus/