1,038 words
English original here
Keď bieli nacionalisti poukážu na nepopierateľný fakt, že kresťanské cirkvi v belošských krajinách aktívne napomáhajú realizácii rasovej výmeny prostredníctvom nebielej imigrácie a kolonizácie, alebo (v najlepšom prípade) tomu neoponujú, tak štandardnou odpoveďou kresťanských apologétov býva, že by sme dnes nemali kritizovať cirkev, pretože pred stáročiami bojovala proti moslimskej invázii Európy a začala krížové výpravy s cieľom oslobodiť Svätú zem.
Nazývam to argument v prospech „náboženstva starých časov“ a pre viaceré dôvody mi príde nepresvedčivý:
1. Ide o minulosť, dnes je situácia odlišná.
2. Európu neubránili kňazi, ale bojovníci. Boli to meče, sekery a palcáty v rukách silných mužov, ktoré rozsekali útočníkov, nie kríže, kadidlá a modlitby pedofilov v sukniach. Islam napadol množstvo rozličných národov s rozmanitými náboženstvami. Ale bez ohľadu na to, či ich kňazi boli hinduisti, zoroastriáni alebo kresťania, tak to boli bojovníci, ktorí bránili svoju vlasť. Predkresťanskí európski bojovníci bránili svoju domovinu v bitkách pri Termopylách a Salamíne, a to isté môžu dnes robiť i post-kresťanskí Európania.
3. Máme tomu rozumieť tak, že ak si chcú kresťania privlastniť bitku pri Tours, tak si budú chcieť tiež privlastniť všetko čo jej predchádzalo, menovite i stratu kresťanskej severnej Afriky a Španielska v prospech islamu?
4. Ak si chcú kresťania privlastniť krížové výpravy, znamená to, že si chcú tiež privlastniť počiatočnú stratu Svätej zeme, ktorá predtým patrila Byzantíncom? Chcú si privlastniť štvrtú krížovú výpravu a stratu Konštantínopolu? Chcú sa tiež hlásiť ku krížovým výpravám detí? Chcú si privlastniť i konečnú stratu Svätej zeme v prospech moslimov? Netreba zabúdať, že v konečnom dôsledku boli krížové výpravy totálnym fiaskom.
5. Ak si chcú kresťania privlastniť bitku pri Lepante, želajú si tiež privlastniť pád Konštantínopola a každú ďalšiu porážku, ktorá potom nasledovala? Chcú si privlastniť obchody a aliancie kresťanských kniežat s Turkami, ktorí sledovali osobný prospech a získanie výhod oproti ostatným?
Najlepším spôsobom ako porozumieť pochabosti našich nádejí v oživení bojovnej formy kresťanstva – čiže náboženstva, ktorého hegemónia bola v 17-tom storočí v belošských krajinách nahradená a odvtedy postupne chradne – je porovnať kresťanstvo s ďaleko vitálnejším náboženstvom, ktoré ho nahradilo – s dnešným dominantným náboženstvom Západu: liberalizmom.
Rovnako ako kresťanstvo, i liberalizmus je univerzálnou vierou. Podobne ako všetci ľudia môžu byť „bratmi v Kristu“, tak i všetci ľudia môžu byť občanmi liberálnej spoločnosti. To však nebránilo liberálom pred menej ako 100 rokmi v tom, aby boli rasovými realistami a postavili sa v etnických konfliktoch na svoju vlastnú stranu. Liberáli a pokrokári boli v týchto časoch obhajcami imigračných reštrikcií a eugeniky. Jedným z projektov mojej webstránky Counter- Currents ( https://www.counter-currents.com) je dokumentovať existenciu tzv. rasovo uvedomelej ľavice medzi ktorej predstaviteľov patril napr. Jack London a Denis Kearney v Kalifornii a Rex Faiburn na Novom Zélande. Podľa mňa je pre bielych nacionalistov ďaleko rozumnejšie dúfať v revival rasovo-uvedomelej a militantnej formy dnešného dominantného náboženstva Západu, než v obnovu stredovekej formy v súčasnosti umierajúcej viery.
Liberalizmus starých časov je nielen relatívne nedávny, ale je v ďaleko väčšej miere prístupný reforme než kresťanstvo a iné zjavené náboženstvá z Písma. Neexistuje totiž žiadna „biblia“ liberalizmu – s výnimkou zvyškových stôp samotnej Biblie, ktorá je zdrojom mnohých problémov. Takže liberalizmus je relatívne viac otvorený interpretácii a zmene. Predstava, že kresťanstvo zbavené rovnostárstva, univerzalizmu a eschatologických fantázií je nádejou pre budúcnosť je nepredstaviteľná. Ale liberalizmus pozbavený týchto prirodzených stôp kresťanstva si už predstaviť môžeme. Je možné veriť tomu, že liberalizmus je najlepšou spoločenskou formou, ale len v prípade bielych ľudí, pretože rasy sa od seba odlišujú a neexistuje tu nádej, že tieto odlišnosti zaniknú v nejakej budúcej utópii.
1. Bieli liberáli sú v skutočnosti ťažkí rasisti. Každý jeden liberál, ktorého poznám verí, že čierni a mestici sú v priemere intelektuálne podradní a menej atraktívni ako bieli. Rovnako veria, že Aziati sú síce intelektuálne rovnocenní s bielymi, ale v porovnaní s nimi ďaleko menej atraktívni a zaujímaví. Môžete to vycítiť z ich správania, ale mnohí z nich sa k tomu i priznajú, pokiaľ si budú istí, že vám môžu dôverovať.
Ale bieli liberáli nikdy nebudú tieto svoje postoje verejne deklarovať alebo sa podľa nich správať a to pre rovnaký dôvod ako väčšina bielych nacionalistov. Týmto dôvodom je vina kvôli osvojeniu falošných hodnôt a túžbe zachovať si peniaze a status v systéme, ktorý odmeňuje komformitu a trestá disent. Boja sa, pretože sú osamotení vo svojom presvedčení. Alebo sa boja, že ak aj nie sú sami, tak nikto by sa ich nezastal, zatiaľ čo by ostatní využili ich upadnutie do nemilosti. Ak by sme raz tieto kontrolné mechanizmy prelomili, tak sa nám otvoria dvere k rozmanitým možnostiam.
2. Bieli liberáli sú v skutočnosti „bieli supremacisti“, a to až do takej miery, že mi to príde trápne a ofenzívne. Liberáli veria, že bieli sú jedinými činiteľmi v dejinách. Tento pohľad vedie k dvom spriazneným myšlienkovým vzorcom: k bielemu velikášstvu a k bielej vine. Biele velikášstvo je pohľad, ktorý naznačuje, že bieli sú zodpovední za všetky dobré veci. Bieli liberáli veria, že nastavujú štandardy civilizovaného života, ku ktorému by mali všetky ostatné národy smerovať, eventuálne by smerovali, ak by vedeli, čo je skutočne pre nich dobré. Odvrátenou stranou bieleho velikášstva je biela vina – viera, že bieli sú v skutočnosti zodpovední za všetko zlo na svete. Ak by sa bieli liberáli vzdali tohto nereálneho pocitu všemohúcnosti a akceptovali by skutočnosť, že i ďalšie rasy sú tvorcami, či už dobra alebo zla, pričom by si ponechali zmysel pre bielu hrdosť a vzdali sa bielej viny, tak by sa nám otvoril nový svet plný možností.
Bieli liberáli a pokrokári vo všeobecnosti preferujú darwinizmus pred kreacionizmom, s výnimkou keď sa jedná o ľudský mozog. Rovnostári sú len liberálnymi kreacionistami. Myšlienka, že rasa je sociálny konštrukt je len metafyzickým postulátom rovnostárskej schémy spoločenského pozdvihnutia. Ak sa jedná o vedu, tak bieli liberáli sú z 99% na ceste k bielemu nacionalizmu. Naproti tomu kresťanskí kreacionisti dosahujú 0%. Preto sú ochotní akceptovať rasové rovnostárstvo bez výhrad. V skutočnosti by boli jedinými ľuďmi v našej spoločnosti, ktorí by v neho reálne verili.
Špecifickou výhodou oživenej rasovo-realistickej a militantnej formy liberalizmu je, že na rozdiel od konzervatívcov, liberáli sú víťazmi: rozumejú moci. Vedia ako ju získať a ako si ju udržať. Bieli nacionalisti sa majú od nich veľa čo učiť.
Samozrejme, ak by liberalizmus postúpil rasovú reformu, tak by to v konečnom dôsledku viedlo k strate jeho intelektuálnej hegemónie v prospech bieleho nacionalizmu, ktorý by ho nahradil ako nové občianske náboženstvo Západu.
Liberalizmus starých časov
English original here
Keď bieli nacionalisti poukážu na nepopierateľný fakt, že kresťanské cirkvi v belošských krajinách aktívne napomáhajú realizácii rasovej výmeny prostredníctvom nebielej imigrácie a kolonizácie, alebo (v najlepšom prípade) tomu neoponujú, tak štandardnou odpoveďou kresťanských apologétov býva, že by sme dnes nemali kritizovať cirkev, pretože pred stáročiami bojovala proti moslimskej invázii Európy a začala krížové výpravy s cieľom oslobodiť Svätú zem.
Nazývam to argument v prospech „náboženstva starých časov“ a pre viaceré dôvody mi príde nepresvedčivý:
1. Ide o minulosť, dnes je situácia odlišná.
2. Európu neubránili kňazi, ale bojovníci. Boli to meče, sekery a palcáty v rukách silných mužov, ktoré rozsekali útočníkov, nie kríže, kadidlá a modlitby pedofilov v sukniach. Islam napadol množstvo rozličných národov s rozmanitými náboženstvami. Ale bez ohľadu na to, či ich kňazi boli hinduisti, zoroastriáni alebo kresťania, tak to boli bojovníci, ktorí bránili svoju vlasť. Predkresťanskí európski bojovníci bránili svoju domovinu v bitkách pri Termopylách a Salamíne, a to isté môžu dnes robiť i post-kresťanskí Európania.
3. Máme tomu rozumieť tak, že ak si chcú kresťania privlastniť bitku pri Tours, tak si budú chcieť tiež privlastniť všetko čo jej predchádzalo, menovite i stratu kresťanskej severnej Afriky a Španielska v prospech islamu?
4. Ak si chcú kresťania privlastniť krížové výpravy, znamená to, že si chcú tiež privlastniť počiatočnú stratu Svätej zeme, ktorá predtým patrila Byzantíncom? Chcú si privlastniť štvrtú krížovú výpravu a stratu Konštantínopolu? Chcú sa tiež hlásiť ku krížovým výpravám detí? Chcú si privlastniť i konečnú stratu Svätej zeme v prospech moslimov? Netreba zabúdať, že v konečnom dôsledku boli krížové výpravy totálnym fiaskom.
5. Ak si chcú kresťania privlastniť bitku pri Lepante, želajú si tiež privlastniť pád Konštantínopola a každú ďalšiu porážku, ktorá potom nasledovala? Chcú si privlastniť obchody a aliancie kresťanských kniežat s Turkami, ktorí sledovali osobný prospech a získanie výhod oproti ostatným?
Najlepším spôsobom ako porozumieť pochabosti našich nádejí v oživení bojovnej formy kresťanstva – čiže náboženstva, ktorého hegemónia bola v 17-tom storočí v belošských krajinách nahradená a odvtedy postupne chradne – je porovnať kresťanstvo s ďaleko vitálnejším náboženstvom, ktoré ho nahradilo – s dnešným dominantným náboženstvom Západu: liberalizmom.
Rovnako ako kresťanstvo, i liberalizmus je univerzálnou vierou. Podobne ako všetci ľudia môžu byť „bratmi v Kristu“, tak i všetci ľudia môžu byť občanmi liberálnej spoločnosti. To však nebránilo liberálom pred menej ako 100 rokmi v tom, aby boli rasovými realistami a postavili sa v etnických konfliktoch na svoju vlastnú stranu. Liberáli a pokrokári boli v týchto časoch obhajcami imigračných reštrikcií a eugeniky. Jedným z projektov mojej webstránky Counter- Currents ( https://www.counter-currents.com) je dokumentovať existenciu tzv. rasovo uvedomelej ľavice medzi ktorej predstaviteľov patril napr. Jack London a Denis Kearney v Kalifornii a Rex Faiburn na Novom Zélande. Podľa mňa je pre bielych nacionalistov ďaleko rozumnejšie dúfať v revival rasovo-uvedomelej a militantnej formy dnešného dominantného náboženstva Západu, než v obnovu stredovekej formy v súčasnosti umierajúcej viery.
Liberalizmus starých časov je nielen relatívne nedávny, ale je v ďaleko väčšej miere prístupný reforme než kresťanstvo a iné zjavené náboženstvá z Písma. Neexistuje totiž žiadna „biblia“ liberalizmu – s výnimkou zvyškových stôp samotnej Biblie, ktorá je zdrojom mnohých problémov. Takže liberalizmus je relatívne viac otvorený interpretácii a zmene. Predstava, že kresťanstvo zbavené rovnostárstva, univerzalizmu a eschatologických fantázií je nádejou pre budúcnosť je nepredstaviteľná. Ale liberalizmus pozbavený týchto prirodzených stôp kresťanstva si už predstaviť môžeme. Je možné veriť tomu, že liberalizmus je najlepšou spoločenskou formou, ale len v prípade bielych ľudí, pretože rasy sa od seba odlišujú a neexistuje tu nádej, že tieto odlišnosti zaniknú v nejakej budúcej utópii.
1. Bieli liberáli sú v skutočnosti ťažkí rasisti. Každý jeden liberál, ktorého poznám verí, že čierni a mestici sú v priemere intelektuálne podradní a menej atraktívni ako bieli. Rovnako veria, že Aziati sú síce intelektuálne rovnocenní s bielymi, ale v porovnaní s nimi ďaleko menej atraktívni a zaujímaví. Môžete to vycítiť z ich správania, ale mnohí z nich sa k tomu i priznajú, pokiaľ si budú istí, že vám môžu dôverovať.
Ale bieli liberáli nikdy nebudú tieto svoje postoje verejne deklarovať alebo sa podľa nich správať a to pre rovnaký dôvod ako väčšina bielych nacionalistov. Týmto dôvodom je vina kvôli osvojeniu falošných hodnôt a túžbe zachovať si peniaze a status v systéme, ktorý odmeňuje komformitu a trestá disent. Boja sa, pretože sú osamotení vo svojom presvedčení. Alebo sa boja, že ak aj nie sú sami, tak nikto by sa ich nezastal, zatiaľ čo by ostatní využili ich upadnutie do nemilosti. Ak by sme raz tieto kontrolné mechanizmy prelomili, tak sa nám otvoria dvere k rozmanitým možnostiam.
2. Bieli liberáli sú v skutočnosti „bieli supremacisti“, a to až do takej miery, že mi to príde trápne a ofenzívne. Liberáli veria, že bieli sú jedinými činiteľmi v dejinách. Tento pohľad vedie k dvom spriazneným myšlienkovým vzorcom: k bielemu velikášstvu a k bielej vine. Biele velikášstvo je pohľad, ktorý naznačuje, že bieli sú zodpovední za všetky dobré veci. Bieli liberáli veria, že nastavujú štandardy civilizovaného života, ku ktorému by mali všetky ostatné národy smerovať, eventuálne by smerovali, ak by vedeli, čo je skutočne pre nich dobré. Odvrátenou stranou bieleho velikášstva je biela vina – viera, že bieli sú v skutočnosti zodpovední za všetko zlo na svete. Ak by sa bieli liberáli vzdali tohto nereálneho pocitu všemohúcnosti a akceptovali by skutočnosť, že i ďalšie rasy sú tvorcami, či už dobra alebo zla, pričom by si ponechali zmysel pre bielu hrdosť a vzdali sa bielej viny, tak by sa nám otvoril nový svet plný možností.
Bieli liberáli a pokrokári vo všeobecnosti preferujú darwinizmus pred kreacionizmom, s výnimkou keď sa jedná o ľudský mozog. Rovnostári sú len liberálnymi kreacionistami. Myšlienka, že rasa je sociálny konštrukt je len metafyzickým postulátom rovnostárskej schémy spoločenského pozdvihnutia. Ak sa jedná o vedu, tak bieli liberáli sú z 99% na ceste k bielemu nacionalizmu. Naproti tomu kresťanskí kreacionisti dosahujú 0%. Preto sú ochotní akceptovať rasové rovnostárstvo bez výhrad. V skutočnosti by boli jedinými ľuďmi v našej spoločnosti, ktorí by v neho reálne verili.
Špecifickou výhodou oživenej rasovo-realistickej a militantnej formy liberalizmu je, že na rozdiel od konzervatívcov, liberáli sú víťazmi: rozumejú moci. Vedia ako ju získať a ako si ju udržať. Bieli nacionalisti sa majú od nich veľa čo učiť.
Samozrejme, ak by liberalizmus postúpil rasovú reformu, tak by to v konečnom dôsledku viedlo k strate jeho intelektuálnej hegemónie v prospech bieleho nacionalizmu, ktorý by ho nahradil ako nové občianske náboženstvo Západu.